Jedli sme rezance s opraženou krupicou a cukrom a medzitým sa mi priznala k tomu, že dostala dvojku zo slovenčiny a že neznáša jedného chalana, lebo ju búcha po zadku. Hneď na to nasledovala otázka, kto to má ťažšie - muži alebo ženy? Vedela som, akú odpoveď očakáva. Je v období húseničky v kukle, ktorá sa vyrovnáva s tým, že raz bude rodiť, vystrašene sleduje svoje telo, ktoré ju neposlúcha a robí si s ňou čo chce.
Keď jej pomáham s umývaním vlasov, tiež sa vyrovnávam s vlastnými myšlienkami. V takej chvíli mi zašuchoce v hlave niečo, čo ma trápi. Umývam jej vlasy, po obkladačkách stekajú kvapky vody a pred očami mám dievčatká na fotografiách, z ktorých sa mi robí husia koža. Včera v telke hovorili o oficiálnych webových stránkach pedofilov, ukazovali fotografie, ktoré vôbec nevyzerali neslušné a ukázali nemohúcnosť polície zasiahnuť. Umývam dcére vlasy a odkedy som čítala články jedného pedofila, cítim v sprche pri pohľade na dcérine telo jeho myšlienky, ruky, slová. Zmyjem ich prúdom horúcej vody, ale sú zažraté príliš hlboko v mojom strachu ako rakovinové bunky v klkoch hrubého čreva. Nemám proti tomu mužovi nič, žiadne dôkazy, neviem, či by nejakému dieťaťu ublížil, dokonca ho chápem. Sám si nesie svoj kríž. Vlastne niesol. Tým, že ho zverejnil, akoby z neho kus triesky zapichol aj do mňa. Je to ťažká a boľavá trieska. Bála som sa pedofilov, ale vždy boli ďaleko. Predstavovala som si ich ako ťažkopádne mlčanlivé telá v dlhých baloňákoch s temnými očami a chlípnymi pohľadmi. Všetko je inak. Môže to byť hociktorý otec rodiny, manžel a príjemne debatujúci chlap s milými očami. Som zmätená. Nie je nič horšie ako neznáma hrozba. Votrelec. A ja by som ho mala milovať. Som veriaca a milujem blížneho svojho ako seba samého.
Rozprávam sa s dcérou o tom, čo zažila v škole, na ulici, medzi kamarátkami a pritom jej masírujem pokožku voňavou penou. Smejeme sa, ale ja počujem, ako kričí moja bezmocnosť a čoraz viac ma opantáva. Čo keď moje dieťa nepripravím na stretnutie s ľuďmi tak, ako mi to prikazujú všetky tie instantné návody? A čo keď sa jej zapáči pózovať v nohavičkách a tričku pred fotografom? Čo keď sa to stane bežnou prípravou modelingu, o ktorom sníva? Čo keď ma bude ona, moja rodina a okolie považovať za puritánku, ktorá nejde s dobou, pretože nechce vidieť, aké sú súčasné deti vzdelanejšie a uvedomelejšie a podobné fotenie im nemôže ublížiť? Čo mám robiť, aby som ju ochránila pred bolesťou a sklamaním? Dá sa to?
Sedíme pri obede a ona sa ma zrazu pýta, kto to má ťažšie. Nedokázala som jej odpovedať. Len som jej povedala, že to záleží od každého, aké ťažké si to urobí. Zasmiala sa a utekala von za kamarátkou. Mali sa stretnúť na ihrisku aj s chalanom, ktorý ju plieska po zadku. Bolo mi jasné, že sa jej to plieskanie po zadku páči. Len si to nechce priznať. A toho chalana niečo poháňalo, aby ju plesol. Nevedel čo. Majú to ťažké. Naozaj neviem, či to majú ťažšie muži alebo ženy, nie som odborník. A v instantných návodoch nepíšu, ako overiť, či sme urobili všetko správne, čo nám predpísali.
