Ako tlačiť iných na konár, kde im bude dobre

Páči sa mi, keď v obchode neznie hlasná hudba, lákavé slogany a nemám nutkanie pozerať ľuďom do košíkov, čo je výhodné kúpiť. Nevadí, že v našom dedinskom papiernictve pod stojanmi s novinami zavadzia rašelina, krmivo pre psov, súdok na kapustu, vonné sviečky alebo rohože z morskej trávy. Včera som urobila iba dva kroky od vchodových dverí a bola som pri časopisoch. Z jedného nebulvárneho týždenníka na mňa začudovane hľadel fúzatý šedivý človák. Akoby vravel: „To ma teda podržte! Ešte stále je to rovnaké?“ Tváre ľudí z obálok mi väčšinou nič nevravia. Aj keď sú oveľa atraktívnejšie a profesionálnejšie upravené ako táto, na ktorej bolo vidieť hrubé strapaté obočie, póry na nose, chlpy na bradaviciach a strnisko na dvoch bradách. Hádam aj preto mi práve táto tvár niečo vravela... (Nie, nebol to minister Zajac). Časopis mám doma a jeho prvú stránku som po dlhom vnútornom boji použila skôr, než som prečítala zvyšok. Visí mi toť pri monitore. Pozerajú na mňa malé hnedé oči, zdvihnuté brežnevovské obočie, presne také, aké má aj môj otec, trojfarebné mrožie fúzy a dvojitá brada, ktorú zakrýva čierna košeľa, sivé tvídové sako a veľký bielo-červený nápis: Človek, ktorý tu chýba. Fakt. Spomínam na neho často. Naposledy počas Silvestra, keď sme sedeli s priateľmi v obývačke a televízia nám robila kulisu. Na chvíľu sme prerušili rozhovor pri záberoch na Mojsejovcov a spol., ktorí akože viedli vážnu debatu o prdoch. Je to úžasná téma. Našla použitie aj vo filme S tebou mně baví svět, v ktorom hral tento človák. Otázka tam znie: „Tati, a prdí taky hadi?“ Tento rok mi zázračne nechýbal Mrázik ani Tri oriešky pre popolušku. Pritom sú to filmy, ktoré ma počas sviatkov vždy posadia na konár, kde mi je dobre. Prvýkrát som netúžila ich vidieť (aj keď kvôli vete Čo ti šije, dedo starý som sa zastavila v obývačke). Tento rok mi úžasne dobre spravilo Ticho a Želary. Ten prvý film odmietla pozerať celá moja rodina s tým, že pch, čo to už len môže byť za nový slovenský film a ten druhý sa stal predmetom rodinnej hádky. Chalani chceli pozerať americký akčný film, manžel českých básnikov a dcéra akúsi romantiku. Niekedy ustúpim, ale teraz som bola tvrdohlavá. Nakoniec sa mládež presunula k hraniu na počítači a manžel k čítaniu na záchode. Dcéra sa zakryla dekou až po uši a obrátila sa ku mne chrbtom a ku gauču čelom.Kvality filmu Želary boli nesporné. Erotický úvod pritiahol do obývačky najprv manžela a dcéra sa otočila k televízoru čelom. V polovici filmu si prisadli aj chlapci. Mala som príjemný pocit. Počas filmu sme sa oveľa viac rozprávali ako počas amerických filmov. Miesto a príbeh nám boli predsa len bližšie. (Slunce, seno a vesnička sú už obohraté ako Mrázik a oriešky, aj keď filmy ako Vesničko má středisková, Kolja, Na samotě u lesa, Hoří, má panenko, Ostře sledované vlaky alebo Pacho hybský zbojník by sa mi asi neobohrali.). Opäť som si spomenula na člováka. Zážitok z prvýkrát videného filmu Želary sa zdvojnásobil, keď ho neprerušovali reklamy a záverečné titulky upútavky. Mám rada doznievanie filmu. Zdá sa, že sa to pomaly učia aj naše decká (aj keď veľa možností nemajú). Ani veľmi neprotestovali, keď sme po nástupe titulkov hneď neprepli na iný kanál. A takmer bez pripomienok súhlasili, že po takom silnom zážitku je najlepšie vypnúť televízor. Sama som bola prekvapená. Ďalší príjemný šok prišiel, keď som si uvedomila, že tento rok nemali záujem pozrieť si trebárs Vyvolených dvojku. Neviem, ako je to možné. Čím viac som ich od toho odrádzala, tým viac sa k tomu lepili. Potom som to skúsila inak. Vydrž, zasmej sa, zabudni, opakujem si cez zaťaté zuby, keď ma vytáčajú ich každodenné poznámky a grimasy. Len nič neprikazuj a nerozčuľuj sa, prikazujem si v duchu. Ako sa tak pozerám do tých užasnutých hnedých očí, stále viac uvažujem, prečo to niektorí ľudia dokážu. Prečo dokážu druhých vyložiť na konár, kde im je zrazu dobre a pritom konár nepíliť pod sebou ani pod nimi... Len si tak sedieť, hompáľať nohami a nejazdiť bláznivú Rally Paríž–Dakar. A prečo sa niektorí pachtia, aby si ich pamätal celý svet, krajina alebo aspoň priatelia či rodina. A taký obyčajný chlapík v montérkach s trakmi Július Satinský to dosiahol aj bez pachtenia...