Čo mi priniesol Mikuláš

V poslednom čase počúvam, prečo kresťania klamú deti s Mikulášom a Ježiškom. Neviem, ako sa dá oklamať šestnásťročný „corgoň“, ale my ho teda bez škrupúľ klameme. A on bez hanby klame nás. Naučili sa to aj ostatné naše decká a vôbec to nepovažujeme za klamstvo, ale za rodinné tajomstvo. Je to super hra, ktorú si nenecháme zobrať. Patrí k našej rodine a basta. Nech sa psychoanalytici aj rozkrájajú, ako nevhodne vychovávame deti, ako ich klameme a aké traumy budú mať z toho raz v dospelosti. A to nie je ešte nič. Nachystať do okna čižmy? Baladička. Oni dokonca píšu Ježiškovi listy. Mikuláš príde, zoberie list a nadelí niečo do čižmy. List odovzdá priamo Ježiškovi. Každý rok tak ušetríme na poštovnom.Odvtedy, ako vedia písať, mám všetky listy odložené. Ešte šťastie, že pred niekoľkými rokmi nefungovali esemesky pre Ježiška. Dcéra svoj list vždy vyčačká a krasopisne napíše svoju prosbu. No a chlapci? Škoda hovoriť. Aj tento rok bolo na jednom vytrhnutom liste zo zošita takmer nečitateľne napísané: Milí ježiško, dones my ... Viete si predstaviť, aké zábrany som mala, aby som mu balíček dala do čižmy a tvárila sa, že o ničom neviem? (Niekedy mám podozrenie, že to robia naschvál.)Dvaja najstarší sa ráno zobudili a ľahkým krokom vošli do obývačky. Ó, chodil Mikuláš! Vážne? Ozvala som sa z kuchyne. Tak ukážte, čo vám priniesol. Haha, povedal Matej. Ale ja som sa so záujmom pozerala do balíčka. No, veď ja sa len chcem pozrieť, či som na niečo nezabudla. A všetci sme sa chichotali. Mali tam úžasné veci: chipsy, kofolu, oriešky, tribitky, perníky, gumených medvedíkov, lízatká s obrázkom Mikuláša a čerta. Čokoládových Mikulášov už nechcú. Hádam nie sú malé deti...Dcéra utekala po schodoch a tešila sa oveľa spontánnejšie. Pozri, ocko, čo som dostala! kričala z obývačky. Kývla som na muža, ktorý raňajkoval v kuchyni. Len poď, poď. Nepokaz jej radosť. Mikuláš nie je o veciach, ale o radosti. A tú majú malé deti vtedy, keď sa môžu pochváliť. Vôbec nezáleží na tom, aký je darček veľký a drahý. Muž vstal a s chlebom v ruke prešiel do obývačky. Híkal a vzdychal, aké úžasné veci to tie naše neposlušné deti dostali.Mužovi som strčila do topánky slané arašidy a kávu. Zahanbene sa na to pozrel. Ale ja nemám pre teba nič. Bolo to prýkrát po šestnástich rokoch. Usmiala som sa na neho. Ja viem, to je údel manželiek úspešných mužov. Tí sú tak zavalení prácou a zarábaním peňazí, že ich ani nestihnú užívať. Ale vieš, že to nie je o peniazoch, pravda? A nemusia byť všetci manažéri rovnako švihnutí. Nakoniec, dodala som, ja som dostala svojho Mikuláša už v nedeľu, keď som bola na finále Davis Cupu. Takmer som ešte treskla, že je to pre mňa aj vianočný darček, ale takú fatálnu chybu predsa neurobím. Dala som mu pusu a vyprevádzala slovami, že dnes je predsa celý deň Mikuláš a nikdy nie je neskoro. Myslím, že to bol lepší spôsob, ako keby som mu do ranného čaju namiesto medu nakričala, ako ma nemá rád a ako na mňa zabudol.A tie darčeky naozaj nosí Mikuláš a Ježiško. Tak sme to povedali deťom, keď sa tuším v prvom ročníku začali vážne vypytovať, že ako to vlastne je. Ježiško dáva rodičom, starým rodičom a všetkým ľuďom zdravie a možnosti, aby mohli deťom aj sebe navzájom kúpiť alebo pripraviť darčeky. A nemusia to byť obrovské a drahé dary. Lebo čím väčší darček, tým menej je vidieť malého Ježiška v jasličkách. To na vysvetlenie pre deti. Je to ako v jednej geniálnej myšlienke, ktorú som kdesi čítala: Plná náruč darčekov bráni deťom objať svojich rodičov.