Denník inej ženy (ktorá sa bojí Vianoc)

Je to hrôza, kým si sadneme za štedrovečerný stôl. Každý rok sa u nás niečo zomelie. Prvé Vianoce boli úžasné. Ako prvá láska. Nikdy na ňu nezabudneš. Presťahovali sme sa do nového domu v novembri. Tešila som sa z každej prkotiny. Kupovala som ozdoby na stromček, vyrábala vlastné a vyčačkala každý kút. Ibaže na štedrý deň sa mi zrútil celý svet (a zostala z neho placka). Strašne sme sa s mužom pohádali. Kvôli starému kobercu, ktorý som dovliekla od našich a muž ho musel prášiť. Deti sedeli v obývačke na starom gauči od pradedka a plakali. Ani nemukli. Neskôr mi povedali, že sa veľmi báli, aby sme nerozviedli. Po svadbe sme bývali na striedačku raz u mojich, raz u mužových rodičov. Bolo to strašné. Keď sme sa chceli milovať, nedalo sa. Keď sme chceli pozerať dobrý film, museli sme čumieť na politickú besedu. Ani hádať sme sa nemohli, kedy sa nám zachcelo. Ani mať hlučné návštevy do polnoci, vyspávať do obeda a celý deň neumývať riad. Zrazu sme boli sami a vo svojom. Bola som šťastná ako blcha. Až kým som nedovliekla ten nešťastný koberec. Keby som tušila, čo spôsobí, vykašlala by som sa naň. Bol poslednou kvapkou. Všetko to začalo oveľa skôr. Presne ako pri rozvode. U nás to našťastie skončilo pri koberci. Hm. Mnohé veci sa dajú riešiť cez koberec. :o) Alebo cez hocičo iné.Pred Vianocami muž skladal nábytok. V obývačke pílil a búchal kladivom. To som ešte trpezlivo znášala. Veď každý nový kus nábytku sme prežúvali niekoľko týždňov ako horúci zemiak, kým sme sa rozhodli pre jeho kúpu. Potom sme sa po niektorej výplate slávnostne dotrepali do Ikei. Obyčajne nemali to, čo sme chceli, (po dvanástom v mesiaci bolo vždy natrieskané), ale keď sme tam už boli, naprázdno hádam neodídeme. Ešte že čo! Terigáme sa sem sto kilometrov a nič nekúpime?! Jasne, že ani to sa nikdy neobišlo bez hádky. Ale iba takej „očnej“ a navonok diskrétnej, takej medziľudskej. V Ikei ponúkali relatívne lacný nábytok, ale nás stál kopu nervov, kým sme sa dohodli a kým sme ho doma poskladali. Ale keď bolo po všetkom, tešili sme sa ako malé deti. Bože, kde sú tie časy! Teraz máme kopu nových a oveľa drahších vecí a radosti nikde.Tú skriňu sme kúpili týždeň pred Vianocami. Ale ako býva u nás zvykom, päť dní bola zabalená v krabiciach a uložená v garáži. Muž si na ňu spomenul vďaka mne dvadsiateho tretieho, hneď ako prišiel z roboty. Napálený pokračoval v noci a skončil na štedrý deň na obed. Kričali sme po sebe ako v talianskom filme. Nikdy dovtedy a nikdy potom som ho nepočula tak kričať. Dnes mi je jasné, že to musela byť dejinná nutnosť, výsledok dlho ututlávaných emócií. Vtedy mi ani nenapadlo spomenúť si na Freudove, Plzákove, Murphyho a mamine rady. Vyhrabali sme s mužom všetko možné, čo sme si dovtedy nepovedali. Na povrch vyplávali niekoľkoročné bolesti a krivdy.Ja som mužovi vyčítala, že sa nevenuje rodine, on mne, že som lenivá. Ja že niektoré veci by mohol urobiť. On že vláčim domov staré haraburdy. Ja že má nízky plat. On že keby vedel, tak dom nikdy nestavia. Ja že keby som vedela, tak sa za neho nikdy nevydám a zoberiem si Fera, ktorý je predsedom družstva!Dobre. Kričala som. Ale bola som strašne naštvaná a nešťastná. Dlho očakávané prvé Vianoce skončili fiaskom. Všetko vyhodím! Aj detské postieľky, aj skriňu, aj koberec. Budeme chodiť po betóne! To chceš?! Vedela som, že to neurobím, ale kričala som ako o dušu. Zostala by nám len kuchynská linka, chladnička, manželská posteľ, skriňa, umývadlo, wc misa, sprchový kút a stromček. Všetko ostatné sme mali požičané alebo kúpené pod rukou. Deti fňukali a mne ich bolo zrazu ľúto. Od jedu a bezmocnosti som sa rozplakala. Večer sme sa s mužom udobrili. To boli časy, keď som sa s ním nevydržala rozprávať ani len jeden celý deň! Iba sme stále muckali. Našťastie sme si naše prvé „súkromné“ Vianoce celkom nezničili. Oblátky sme si vzájomne potierali medom a usmievali sa na seba popod fúzy. (Ja som si ich nestihla dať zafarbiť peroxidom, ani spraviť účes, ani sa osprchovať a namaľovať). Deti boli v pomykove, že sa už zas normálne rozprávame, ale keď uvideli darčeky, strach z nich opadol. Vtedy som si naivne myslela, že na to zabudnú a bude dobre. Čo čert nechcel, dodnes to každé Vianoce spomínajú a dobre sa na tom rehocú. Ibaže o rok sme sa pochytili znova. Muž nestihol očistiť kapra. Mordoval sa s ním na štedrý deň a celá kuchyňa bola samá šupina a krvavé fľaky. Ja som čakala s trojobalom, vriacim olejom a varechou v ruke. Vďaka Bohu, že vtedy nepoužil ten žabikláč na niečo iné a ja som použila olej na vysmážanie. Uznávam, ani ja som nebola svätá. Nemala som vtedy zabalené darčeky, upratané, a tesne pred večerou som zdobila stromček, oblievala zákusky čokoládou a žehlila sviatočný obrus. Na ďalší rok sa muž pustil do generálneho upratovania a za záhradou pálil staré šatstvo. Nízky tlak urobil svoje a celá dedina bola na štedrý večer od jeho starých bagančí začmudená ako ruská dedina po prechode frontu. Ja som ten rok tuším zabudla kúpiť tatarku (nie Dominika, ten bol vtedy podpultový) a musela som vyrábať majonézu, ktorá mi vystrelila z mixéra. Robila som ju prvýkrát v živote. A boli, prosím pekne, štyri hodiny popoludní dvadsiateho štvrtého. Nakoniec bol šalát hotový, aj chutil, ale toho kriku a plaču!Pred dvomi rokmi vyrábal muž na štedrý deň búdu pre psa, ktorého nám pred Vianocami nečakane (hlavne pre mňa nečakane!) priniesol Ježiško. Minulý rok zas odišiel ráno nakupovať do Tesca a vrátil sa o piatej večer. To bol nápad mať otvorené obchody aj v noci! Tento rok neviem, čo bude. Deti sú stále väčšie, oveľa viac zjedia a sú stále lenivejšie. Posledné roky sa s nimi počas celých Vianoc iba hádam, aby nesedeli pred televízorom a pomohli mi. Asi to nebude inak ani tento rok. Vianoce sú v podstate úžasné, ale pre mňa začne ten naozajstný úžas až po osemnástej hodine dvadsiateho štvrtého, keď bude všetko pripravené na stole. Zhasneme svetlo, kľakneme si pred stromček a pri horiacej sviečke sa pomodlíme Anjel pána. Dovtedy nech moje nervy Pán Boh opatruje. Jasne, že sa teším, ako si sadnem pred telku, budem pozerať Popolušku, napchávať sa oblátkami, nič nerobiť a ... A budem priberať ako delo! Už vidím môj rozkysnutý zadok! A tie hromady riadu, omrviniek, návštev a ... Fakt úžas!