Dve ženy v zafajčenej kaviarni

Boli sme znovu ako dve dievčatá v ôsmej triede. Vtedy som jej potichu závidela štíhle ramená, neutíchajúcu energiu a nápady. Vymýšľala si, ako prerobí detskú izbu. Bude mať posteľ, ktorú keď zodvihne, bude pod ňou vaňa. Počúvala som ju s otvorenými ústami a predstavovala som si, ako tam sedí v bielej pene, šampanským v ruke a vonnými sviečkami naokolo. Všetkým v triede bolo jasné, že sa prihlási na umeleckú školu. Neskôr som o nej počula, že má módny salón. Pred niekoľkými týždňami som sa dozvedela, že s tým skončila. Keď mi naša spoločná kamarátka povedala, čo robí, otvorila som ústa, ako vtedy v ôsmej triede. Vieš, ľudia o nej hovoria, že je bosorka, hovorila mi a potmehúdsky sa usmievala. Včera sme sa stretli. Oči jej žiarili a bola nielen podľa najnovších trendov oblečená ale aj podľa súčasného life-stylu šťastná čiže happy. Počúvala som, ako lieči ľudí a robí relaxačné cvičenia. Ako pomáha ľuďom a ako ju to úžasne napĺňa. Ako našla samu seba a odpovede na otázky, načo prišla na tento svet a ako prežiť svoj život naplno. Dobre sa to počúvalo. Konečne žena, z ktorej srší energia a spokojnosť s vlastným životom.Spýtala som sa na muža a deti. Vieš, my máme taký sterilný manželský vzťah, povedala len tak pomimo, chlipla si z vína a chcela pokračovať v debate o anjelských cvičeniach. Zastavila som ju. Počkaj a to je čo? No, to sú také cvičenia... Nie, nie! To s tým sterilným vzťahom, či mužom, či čo! Začala sa smiať a prstom obkresľovala letokruhy na doske stola. Nó, to znamená, že na jeho štyridsiatku som mu dala slobodu. Absolútnu. Spadla mi sánka. Vám to neklape? Vieš, on je a bol vždy taký zvláštny. Ja nepotrebujem k životu veľa, rozhovorila sa a v očiach som jej postrehla smútok. Aby som roky živila rodinu, to predsa nie je normálne. Môj muž rozmýšľa, ako a prečo sa niečo nedá a ja, ako sa to dá. Ja sa naháňam ako sprostá, aby bolo vždy všetko upratané, aby sme mali na živobytie, aby rodina ako-tak fungovala a on ma nikdy nepochváli, neocení. Skôr naopak, začal ma ponižovať a vysmievať sa mi. Hádam ťa nebije!? Ešte to tak! Nie je zlý, ale...Zostala som ako obarená. Ona je hapy a s mužom sa nerozpráva tri mesiace. Prosím ťa, on mi dal vždy tak päť minút týždenne, kedy bol ochotný počúvať ma. U nás je komunikácia nulová. Chápala som ju veľmi dobre. Ja mám doma tiež takého, ktorý keď sa mu niečo nepodarí, tak to zvalí na mňa alebo na deti. Z roboty sa neponáhľa domov, nepomáha mi a nepočúva ma, vyčíta mi chyby a žmurká na mladé baby. A čo vaše deti? Tie to necítia? Ale určite že áno, ale už si zvykli. Najstaršia má šestnásť a malý šesť. A tebe to tak vyhovuje? Ale hej. Snažím sa postaviť na vlastné nohy a už som nad vecou. Nikdy som mu nebola neverná, ale keď stretnem chlapa, ktorý mi za to bude stáť, tak nezaváham ani minútu.Bola som ticho. Nedokázala som nič povedať. Ona o moje rady nestála. Bola rozhodnutá. Ďalšie dve hodiny mi rozprávala príbehy z ich života, ktoré akoby z oka vypadli tým z môjho. Cítila som, ako sa ospravedlňuje sama pred sebou a vysvetľuje, prečo to urobila. Že je to najlepšie, čo mohla nateraz urobiť. Prišla som domov a ľahla som si k mužovi. Bolo po polnoci. Ležal na gauči, chrápal a v televízii sa pretekali bežkári, ktorým šľahali do tváre ostré vločky snehu. Dychčali a z úst im tiekli sliny, ktoré im zamŕzali na brade. Aké nechutné. Muž v polospánku zodvihol ruku, ja som si položila hlavu na jeho rameno a pohladil mi vlasy. Asi sme zaspali.