Keď ľahké je zrazu poriadne ťažké

Ktovie, či by si ľudkovia spievali pesničku Na Trenčianskom moste a posedávali na priadkach, keby ich naháňali zamestnávatelia, biznisplány, nároky rodinných príslušníkov, okolie a keby videli všetky tie reklamy, ktoré sme my nútení absolvovať? Je logické, že chceme viac, lepšie, kvalitnejšie, dokonalejšie a hneď. Veci, samozrejme. Vzťahy sa nedajú vyrobiť vo fabrike, natrieť ekologickou farbou ani natlačiť do pančuchy na horšie časy. Neexistujú ani reklamy na vzťahy. Iba sa tak niektoré tvária. Vzťahy si musíme stručne ručne vyrobiť sami. A to je pre niektorých otrava. Keď sa niečo nedá kúpiť v obchode alebo objednať cez katalóg a nikto to za nich nevybaví, tak to je najlepšie vymazať zo života a viac sa tým nezaoberať. Je bez debaty, že len toť nedávno sa rodičia nerozčuľovali nad tým, prečo ich deti čumia do televízora a počítača, neriešili dilemu, či kúpiť ďalšie ojazdené alebo nové auto, či zobrať úver, vlastniť mobil alebo pevnú linku, podnikať alebo byť zamestnaný (nezamestnaný), lámať si hlavu, ktorá škola je najlepšia a aké potraviny konzumovať. My sme denne postavení pred dilemu, čo, ako a kedy. Keď nič iné, tak väčšinu žien určite trápi triviálna otázka, čo uvariť. Také množstvo možností máme, až nám brní hlava. Ľudia mali voľakedy menej, vedeli menej a preto bolo pre nich všetko jednoduchšie. To dá rozum. Dnes je všetko príliš zložité. Čím viac vecí, tým väčší servis. Čím viac informácií, tým väčšia neistota. Paradoxne, čím viac sa snažíme všetko zjednodušiť, tým je to zložitejšie. O vzťahoch to platí dvojnásobne. Sme totálne vyčerpaní z toho, že nám nevychádza všetko tak, ako chceme, z neustáleho meditovania nad tým, čo je skutočná pravda, či existuje pravá láska, ako sa dopracovať ku šťastiu a kde nájsť pokoj duše. Nenachádzame odpovede na internete, v médiách ani v tých úžasných veciach, ktoré vlastníme. Informácie sa na nás lepia ako muchy na mucholapky a my sa ich nevieme striasť. Počas pracovných dní sa často zobúdzame spotení s desivou predstavou, čo nás dnes čaká. Hundreme na Boha, prečo nás tresce, čo sme komu urobili, prečo nás, do frasa, do nemoty otravujú povinnosti a kedy sa konečne dopracujeme k tomu, že budeme vlastniť malý domček s výhľadom na more, ležať na pláži a spievať si pohoda, klídek, tabáček... Vedľa nás bude ležať niekto, koho milujeme a kto miluje nás, komu absolútne dôverujeme, s kým chceme zostarnúť a budeme priasť ako mačky.Kamarát má rodičov na dedine. Raz si vzdychol a hovorí: „Prišiel som k našim v nedeľu doobeda. Práve sa vrátili z kostola, mamka začala variť obed a otec sedel v kuchyni za stolom a čítal jej nahlas z novín. Potom som prišiel ja, ich syn, sadol som si na kanapu a opýtal som sa, ako sa majú. Tak si predstavujem starobu.“„Hm, asi aj ja,“ povedala som.Až potom som nad tým zauvažovala. Ten kamarát neobsedí na zadku ani chvíľu. Podniká a keď ide na dovolenku, tak celú rodinu ťahá na výlety a nevie polihovať na pláži. Mám pocit, že pre neho by bolo trestom sedieť každú nedeľu doma a čítať noviny svojej žene. My ľudia sme čudní. Vidíme iných, že sú šťastní a začneme ich napodobňovať. Kamarát netúžil sedieť doma a čítať žene noviny. On túžil po pohode a harmónii, ktorú u rodičov videl a cítil. A vôbec si neuvedomoval, že na tom treba pracovať celý život. Podľa vlastných možností a s vlastnými ingredienciami. On si myslí, že jedného dňa si sadne k žene, bude jej čítať noviny, ona bude počúvať, prídu k nim deti a budú šťastní. Dovtedy musí dostavať dom, zariadiť ho, upraviť záhradu, postaviť bazénik, krb, deťom zaplatiť zahraničnú školu a ... potom si konečne sadne. Dovtedy nech ho deti neotravujú, že chcú hrať Človeče a žena nech za ním nechodí s banalitami, akú kvetinu kúpila do obývačky alebo že sa pohádala s mamou. Ľudia to mali kedysi ťažké a pritom ľahšie. Dnes je to naopak. Očakávame, že to bude ľahšie vo všetkom, že stačí mať lepšie technické vymoženosti a viac vecí, ktoré nám uľahčia život a bude čas aj na vzťahy. Ale pozor! V živote a vo vzťahoch fyzikálne zákony neplatia. Čím viac si chceme niečo prostredníctvom vecí uľahčiť, tým ťažšie to bude vo vzťahoch. Najotrepanejší príklad je kupovanie darčekov partnerom a deťom, keď nemáme na nich čas. Aj olympijskí víťazi nie sú prví iba preto, že poctivo trénovali a v určitej chvíli robili ideálne, čo si ich športová disciplína vyžadovala. Takých športovcov je viac. Možno mali víťazi najlepšie podmienky, možno najlepšie oblečenie a technické vybavenie, ale k víťazstvu potrebovali aj dávku niečoho, čo sa nedá kúpiť, zohnať ani ukradnúť. Niečo, na čom museli makať oni sami.Pre tých, ktorí sa spoliehajú na technické vymoženosti, viac na iných ako na seba a zabudli alebo sa im odnechcelo s námahou a vlastnými rukami vyrábať vzťahy, to platí dvojnásobne. Ľahké je pre nich zrazu poriadne ťažké.