Prieskum o jednej škole v prírode

Tých prieskumov je už toľko, že mám podozrenie, že podaktorí sa podľa nich správajú. Trebárs prieskum o kúpnej sile obyvateľstva. Ja ju vidím každý deň v obchode. Niektorí sú silnejší, iní slabší. Okrem jablčného vína sa už aj na dedine predáva značkový rizling a dobre idú na odbyt poľské keksy, syry aj chipsy. Niekedy sa to otočí veľmi rýchlo. Chvíľu idú turecké potom nemecké. Aj kúpna sila sa môže zmeniť z hodiny na hodinu. Ten, čo mal slabú, ju má zrazu ako použití modrej tabletky a naopak. Ibaže v tom druhom prípade hrozí použitie všetkých možných druhov tabletiek naraz. A čo si ľudia myslia o politikoch? Stačí vojsť do krčmy alebo nasadnúť na prímestskú autobusovú linku.Všeličo sa dozviem aj z takej školy v prírode. Z našej dediny tam chodia najmenší žiaci od prvého po štvrtý ročník. Pred desiatimi rokmi bol problém naplniť zo štyroch ročníkov jeden autobus. Tento rok bol záujem taký veľký, že sa tam nedostali všetky deti, ktoré chceli ísť. O rok už možno pôjdu dva autobusy. Ktovie. Možno niekto urobí prieskum a bude to zverejnené na obecnej webovej stránke. Dokonca som počula, že niekde už chodia do školy v prírode aj škôlkári. No nie je to zvyšovanie životnej úrovne jednej časti obyvateľstva?Pred týždňom v pondelok som vliekla na bicykli veľký kufor. Dcéra nervózne pobehovala okolo mňa s ruksakom na chrbte a v kynedrilom v žalúdku. Na hlave mala čiapku zo sekáča, otepľovačky po bratovi, bundu od krstnej mamy a moje snehule. Podľa prieskumu by bolo každému jasné, kde niektorí nakupujú, aká je súdržnosť v rodinách, aké to majú zložité viacdetné rodiny a ako súčasné deti nezvyčajne rýchlo rastú. Tvár jej žiarila nedočkavosťou. Na to prieskumy netreba. Pred školou už stál autobus. Kýval sa zo strany na stranu. Vo vnútri sa všetko usádzalo, presúvalo, ukladalo a miesili sa tam deti, učiteľky a rodičia. Zvyšok dospelých stál vonku a cez dymové sklá vyhrievané klimatizáciou sa všetci snažili zistiť, kde sa ich potomok práve nachádza. Všetci sa zároveň prekrikovali, podupkávali na zamrznutom snehu a debatovali. Rodičia, starí rodičia, tety, ujovia. Raj pre prieskumníkov.Kývali a debatovali. „Dlho sme rozmýšľali, či dať alebo nedať nášho do školy v prírode. Tisícsedemsto korún na šesť dní je dosť.“ „Veru aj my. A keby len to! Nás to vyšlo hádam aj na tri tisícky. Musela som kúpiť snehule, boby, sladkosti, ovocie a dve stovky do vačku. Keby nepomohla babka, tak by sme to z mužovho platu neutiahli.“ Tí ľudia sa vlastne ani nesťažovali, skôr sa jeden druhému ospravedlňovali, že aj keď sú veľmi na tenko, nejako tie koruny predsa len naškriabali. „Náš Ferinko sa tak veľmi tešil. No neurobíte mu radosť?“ „Ale jasné. Nech má pamiatku.“ „A tie otepľovačky sú aké drahé! Hrúza. Aj mobil sme mu dali, aby nám mohol zavolať.“ „Ach, a naša ešte nemá mobil, môžeme ju zavolať cez ten vášho Ferinka?“ „Chcela ísť aj mladšia, ale na to sme už nemali. Ak dožijeme, dáme ju tam na rok.“ Autobus naštartoval, rodičia zakývali, deti zakývali (aspoň sme si mysleli) a za tmavými dymovými sklami zostal len biely dym. Niektorým z nás vypadla aj slza. Oveľa viac som smoklila, keď išiel prvýkrát preč najstarší. Aj mi to bolo smiešne. Niektorým bolo do plaču, že im deti nemohli ísť, druhým, lebo odišli. City zostali také isté ako pred desiatimi rokmi. Možno sú len inak zabalené.Škola v prírode bola úžasná. Chata Daniela Repište. Dcéra nám po príchode rozprávala zážitky dve hodiny. Boli tam daniele, kozičky, jeden smradľavý cap a muflónice. Najradšej majú plesnivý chlieb. Bol tam Veľký brat a Balafree. Ako som zistila, boli to animátori, ktorí robili deťom program. To bola novinka. Učiteľky boli vo vytržení. Aj deti. Chodili s nimi na svah, fotili ich, robili súťaže, tancovali na večernej diskotéke. Dokonca im urobili výlet do Sklených Teplíc, kde sa kúpali v termálnej vode. „Ale veď si nemala plavky!“ skočila som jej do reči. „No a čo, boli sme v tielkach a nohavičkách,“ nerobila si z toho nič dcéra a mlela ďalej. Opisovala, ako spala na izbe s najlepšími kamarátkami, ako vyhrala súťaž v šmýkaní, o supernej výzdobe jedálne počas karnevalu, haluznej hudbe a výbornej tete kuchárke, ktorá bola, neuveríte, takou normálnou Cigánkou, ktorá vôbec nekričala a mňamkovsky varila. Usmievala som sa. Akí sme my dospelí hlúpi. Pcháme deťom tie najlepšie veci a pre ne je dôležité niečo celkom iné. Keď sa deti v sobotu na obed vrátili, každé držalo v ruke cédečko s fotografiami. Niektorí rodičia ho nechápavo obracali v rukách. A s týmto čo máme robiť? Pred niekoľkými rokmi tak ešte obracali mobil. Aj fotografie sme si chodili vyberať do školy, kde boli vyvesené na nástenke. Napísali sme číslo, počet a o dva týždne boli hotové. Hm. Niektoré prieskumy sú o ničom. Stačí sa pozrieť okolo seba.