Vírus pre môjho syna

Dlho mi trvalo, než som pochopila, čo je vírus, oveľa menej, čo je ajsíkjú a stále nechápem mladých. Vlastne nechápem nás dospelých. Trepeme dve na tri v internetových diskusiách, mudrujeme, ako majú druhí žiť, je jedno, či sú to mladí alebo starí, čo majú podniknúť, aby boli konečne v pohode, vyčítame im faloš, pretvárku, neschopnosť niečo poriadne prežiť, povedať, napísať, prečítať a hrabeme sa vo svojej hlave medzi svojimi obľúbenými úchylkami, pestujeme ich ako konope, prilepujeme sa pred slepý počítač ako pred delfskú veštiareň s hašterivými ženami a cez bezpohlavný nick púšťame do sveta každý deň svojich päť minút slávy. Umývame si ruky na klávesnici, chceme zmeniť svet a ukájame sa teplou monotónnou istototou vlastného virtuálneho chaosu. Sami sebe vírusom. Zrazu príde nejaký dvanásťročný Dado, pošle správu môjmu synovi cez ajsíkjú, pokazí mi môj obľúbený pocit z mládeže a pošteklí moje konope. Sú to neznabohovia, ktorí ignorujú všetko a všetkých, dokonca aj seba a uletene sa rehocú na vlastných trápnostiach. A tento Dado, jeden z nich, zrazu bez vidiny akéhokoľvek zisku podá ďalej informáciu. Nechce za to zvyšovanie čítanosti, pozeranosti a ani si nemasíruje svoje sebavedomie, ako my v niektorých blogových výlevoch a debatách. Hanbím sa, že som dospela do štádia dospelosti, kde si všetko prerátavam v hlave. Kalkulujem, čo a ako urobiť, napísať, povedať, len aby som z toho niečo mala. Pomáham, lebo viem, že všetko sa mi vráti. A tak kalkulujem aj s tým, že keď podám túto informáciu ďalej, môže sa mi to zísť. Minimálne mi stúpne čítanosť. Účelová dobrota zaslepených dospelých... A nie som ja náhodou vírus aj pre môjho syna? Obetavý, láskavý a milujúci vírus. Ozaj, veď vírus je vlastne mužského rodu! Ešte že tak.