Zabudnutá telesná a prasačí žalúdok v papuli

Teoreticky nemusí, ale to už patrí k slušnej výchove priemerného rodiča. Nabrýzgať decku skôr, než sa nadýchne a stihne poskladať súvislejšie odporovacie súvetie. Máme moc, vážení, tak si ju užime. Dnes som na svoju dobrú rodičovskú výchovu zabudla. Ráno po ôsmej som si všimla, že dcéra v obývačke na gauči zabudla opratú telesnú. Čudné, ani som sa nepajedila ako inokedy, len som si ju predstavila, ako bude nešťastne sedieť na lavičke alebo plakať nad poznámkou v žiackej. Nosí ju domov vždy pred prázdninami. Tú telesnú. A keby len ona... Ešte šťastie, že muž a svokor nechodia do fitneska. Mrkla som na hodiny. O štyridsať minút majú prvú prestávku. Vybehla som so psom za záhradu. Dnes som ho pustila pobehať si. Mala som dobrú náladu. Ale ten kulifaj našiel pod snehom zaviaty bravčový žalúdok a črevá. Susedia asi zabíjali... Nevedela som ho nijakovsky prilákať a čas ma súril. To psisko absolútne nepočúvalo. Uchmatlo vzácnu korisť a ufujazdilo do polí. Kývla som rukou. Nie vždy sa nám všetci podriaďujú...Zobrala som z domu vrecko s telesnou a naskočila na bicykel. Veľa nechýbalo a bola by som v snehu. V dedine to vyzerá ako na Orave. Sneh zo širokého okolia nafúkalo do dvorov a na cesty. Rozdiel je iba ten, že polia sú takmer bez snehu. Ľudia samozrejme neodložili bicykle. Na rozdiel od oravských babiek sa tu nevedia lyžovať ani niektorí mladí. No a čo! Oravské babky sa zas nevedia bicyklovať! Ľudia sa veľmi opatrne presúvali z miestna na miesto, ale z bicyklov nezosadli. Peši by tam boli určite rýchlejšie. Zvyk je železná košeľa. Šoféri, ktorí zažili predsilvestrovskú kalamitu, mi určite dajú za pravdu. Len tvrdohlavo vpred! Nie som výnimka. Cestu do školy som zvládla klasickým zimným bicyklovým slimačím tempom na letných pneumatikách. Moja dámska Liberta (to je značka bicykla, nie vložiek) dostávala zabrať. Zazvonila som pri hlavných dverách. Boli zamknuté. To asi aby decká nepoutekali alebo nenakúpili všelijaké somariny od podomových predajcov. Cez zatvorené okná, ozdobené vločkami, Mikulášmi a darčemi, prerážal prestávkový krik a smrad. Iba sem tam bolo počuť učiteľky. Tie bolo počuť hlavne cez otvorené okná, z ktorých sa výdatne parilo. "Máte tu smrad ako v opičárni, už aj vyvetrajte!" Všetko mi nostalgicky znelo a voňalo ako kedysi. Prišiel otvoriť pán učiteľ. Jeden z dvoch na celej škole. Tretí, ktorý učil počítače, minulý mesiac ufujazdil. Robí správcu siete u súkromníka. Moje decká za ním takmer plakali. Vraj bol super. V živote to tak chodí... Ukázala som mu vrecko s telesnou a ospravedlnila sa, že otravujem cez prestávku. Na chodbe boli dve-tri deti. Kdeže prechádzky v kruhu s mastným chlebom ako kedysi! Ani cez veľkú prestávku. Zaklopala som na otvorené žlté okopané papundeklové dvere s nápisom IV. ročník. V kriku nebolo moje klopkanie počuť, ale zvyk je železná košeľa. Opatrne som nazrela do triedy. Triedou našťastie nelietali špongie ani prachovky, deti sa motali pomedzi lavice. Keď ma zbadali tie v prvých laviciach, otočili sa dozadu a hneď kričali na dcéru. Máš tu mamúúú! Zrazu zostalo ticho a všetci sa pozreli k dverám. Čakali, čo bude. Podala som jej telesnú a usmiala som sa. Aj ona sa usmiala. Dala som jej pusu. Krik v triede pokračoval. Videla som na nej, že si vydýchla. Nielen preto, že nebude ma v žiackej poznámku. Cestou späť som rozmýšľala, prečo som ju nevytiahla na chodbu a neobúchala s výčitkami vrecko o hlavu. Bol by to celkom účinný výchovný prostriedok. (Niekedy sa praktizuje vo virtuálnej podobe aj na blogoch). Asi to bolo tým, že som si ráno pred odchodom pozrela poštu. Niekoľko dní som sa bála otvoriť správu z redakcie, do ktorej som poslala článok. Dnes ráno som sa konečne odvážila nakuknúť. Čakala som niečo, ako že je to fajn, ale málo vtipné, málo aktuálne, veľmi dlhé a podobne. Namiesto toho tam stálo, že to uverejnia. Asi preto som dnes nechala behať nášho psa aj s prasačím žalúdkom v papuli a dcére som zabudla vynadať za telesnú. Zabudla som aj na železnú košeľu a slušnú výchovu priemerného rodiča. A začínam sa hniezdiť na stoličke. Čo keď takú správu zajtra nedostanem?