Budeme voliť tých, ktorých nám podstrčia médiá?

Na tretej strane v jej hornej polovici (v novinách hneď po prvej strane najlukratívnejšia a najdrahšia časť pre reklamu) je umiestnený polstranový farebný inzerát, z ktorého sa usmieva mladý a úspešný 35-ročný manažér. Okrem iného píše: „...dovoľujem si Vám predložiť odpočet poslanca. Neberte to, prosím, ako chválenie sa, ale považujem za svoju povinnosť oboznámiť Vás...“ bla, bla, bla. Pán poslanec mi pripomenul praktiky Pavla Ruska, ktorý sa tiež snažil presviedčať voličov, čo všetko pre nich urobil. Ibaže tento „kôň“ sa v miestnych novinách rozpisuje, koľko miliónov schválili pre školy na jeho návrh. A to nie je všetko. Na základe jeho návrhu získalo Divadlo Andreja Bagara v Nitre päť a pol milióna korún a to je ešte stále nič. Jeho osobe sa podarilo zachrániť knižnicu, ktorej názov ani poriadne nepozná. Píše totiž: „...veľkým problémom bolo umiestnenie knižnice Karola Kmeťku. Hrozilo dokonca, že sa knižnica presťahuje z Nitry. Podarilo sa mi presadiť do rozpočtu VÚC 5 950 000,- Sk. Zabezpečili sme tým umiestnenie knižnice do nových priestorov na ulici Fraňa Mojtu a čo viac, prešiel mi aj návrh na zvýšenie sumy určenej na nákup nových kníh o 1 milión Sk. Tento nákup kníh bol najväčším v našej knižnici od roku 1982.“ Nuž, dôležitá informácia...Ibaže, vykľulo sa šidlo z vreca. Pán poslanec verejne priznáva, ako úporne bojoval za umiestnenie knižnice do nových priestorov. Krajská knižnica Karola Kmeťka sa skutočne sťahuje. Z budovy Mestského úradu do budovy s názvom Mediahaus na ulici Fraňa Mojtu. Vtip je v tom, že v spoločnosti Mediahaus figurujú ľudia, ktorí zároveň vydávajú miestne noviny. Práve tie, cez ktoré si robí pán poslanec predvolebnú kampaň. Každý má právo vybrať si spôsob predvolebnej kampane. On si vybral úspešné noviny, ktoré nemajú konkurenciu. Doslova. Sú jediným regionálnym tlačeným spravodajským médiom v okolí. Aj majiteľ budovy má právo vybrať si nájomcov. Krajská knižnica je lukratívny nájomca. Nájomné, ktoré mu prostredníctvom VÚC bude platiť štát, má zazichrované na dlhé roky dopredu.Ja by som poslancovi, ktorý sa zaslúžil o sťahovanie knižnice do mojej budovy, bola, mierne povedané, zaviazaná. No a keď vydávam aj noviny, prečo by som moju vďačnosť neprefiltrovala cez noviny? Celkom legálne, samozrejme. On si objedná inzerciu a ja mu ju uverejním. Možno trochu prižmúrim oči a dám mu najlukratívnejšie miesto v mojich novinách. A spolupráca je na svete. Ideálne je, ak sú moje noviny jediné na miestnom regionálnom trhu. Z toho logicky vyplýva, že ten, kto sa často objaví na ich stránkach, má veľkú šancu uspieť.Nechce sa mi ale veriť, že by nejaké noviny zašli tak ďaleko, aby si vyberali, koho politickú reklamu na svojich stranách uverejnia a koho odmietnu. Zaujímavý je pohľad na umiestnenie politickej inzercie v poslednom vydaní. Občianska koalícia, ktorej kandidátom je pán poslanec, má ďalší inzerát v prvej polovici desiatej strany. Čitateľovi sa tu ponúka pohľad na ženu, ktorá kandiduje na predsedníčku VÚC. Najväčšia slovenská koalícia, ktorú zastupuje súčasný predseda VÚC, naopak dostala priestor v prílohe, ktorá už nie je súčasťou spravodajskej časti novín, v dolnej polovici sedemnástej strany. Náhoda alebo zámer?Uznávam, že zákazník si môže zaplatiť za prednostné umiestnenie inzerátu v určitej časti novín aj si prípadne priplatiť za farebný inzerát. Vtedy ale stojí inzerát minimálne dvakrát viac. Tento pán poslanec je ochotný do kampane za svoje opätovné zvolenie investovať skutočne veľa. Jeho tvár sa totiž na mňa usmieva (okrem iného) aj zo schránkových reklamných novín, ktoré náhodou vydáva to isté vydavateľstvo.Naozaj dokážu médiá vyhrávať voľby? Robia to preto, aby neskôr z víťazstva „svojich koní“ profitovali? Žiarivým príkladom sú „mediálni mágovia“ Pavol Rusko a Fedor Flašík. Bežný človek často nič netuší. A možno aj tuší. Väčšinou kývne rukou a zakrúžkuje najznámejšieho človeka, ktorého tvárou mu médiá neustále šibrinkujú pred očami.