Ak sa mi deň „sviňa“ pritrafí, dávam si veľký pozor. Viem o ňom, pretože ja by som sa počas takého dňa pri bezvýznamnom probléme s chuťou zahryzla tomu druhému do krku. Takže zatnem zuby skôr, ako sa objekt nebezpečne priblíži a začnem moje chúťky nečujne predýchavať. Celkom ako žena pred pôrodom, čo mi nerobí problém, lebo som si pôrodné bolesti štyrikrát vyskúšala. Na pár minút to prejde a ja si s úľavou vydýchnem, aby som sa mohla pripraviť na nastavený krk z inej strany. Na jazyku mám pripravené štipľavé alebo menej štipľavé argumenty, ale podľa možnosti a v ideálnom prípade si ich nechám pre seba. Už som sa ich niekoľkokrát neľudsky zo seba vypustila a vždy, opakujem vždy ma to mrzelo.
Udržanie jazyka za zubami funguje dobre pri manželovi (myslím počas výmeny názorov), deťoch, pri kolegoch v práci, s priateľmi. Niektoré hádky totiž neriešia vôbec nič a sú naozaj dôsledkom zlej nálady a momentálneho nastavenia diskutujúcich.
Natrafila som na nový fenomén. Diskusie na internete. Neviem si s nimi rady, pretože diskutujúcemu nevidím do očí a nemôžem využívať svoju mimiku, reč tela, či nebodaj slzy, ktoré sú často veľmi účinné. A pri niektorých riadkoch mám naozaj chuť plakať alebo vylepiť druhému zaucho.
Som zmätená aj z toho, že nedokážem slovami vyjadriť to, čo si myslím a čo práve cítim. Napísané to vyznie väčšinou inak. (Zrejme aj nakreslené.) Vadí mi to a nedokážem s tým nič urobiť. Aj by som chcela reagovať, aj sa bojím, aj som naštvaná alebo práve nemám čas. A veľmi často mi je ľúto diskusií, v ktorých sa niektorí sekajú hlava-nehlava. Je to akoby som stála na zastávke a vedľa mňa by si nadávali do somárov dvaja neznámi ľudia, z ktorých jeden práve povedal, že autá by mali zrušiť.
Možno, že teraz nad tým premýšľam oveľa intenzívnejšie pod vplyvnom udalostí, ktoré sa odohrali vo svete. Na internete je vyjadrovanie názorov špecifické, pretože niekto sa podpíše pod anonymný nick a môže si písať, čo sa mu zapáči (ak to nekontrolujú administrátori) a ubližovať druhému bez toho, aby uvažoval o dopade svojich slov. Spôsob komunikácie cez internet láka k vyjadreniu svojho názoru pod vplyvom faktu, že sa nikto nedozvie, kto som a teda nemusím mať žiadne zábrany. Táto akože sloboda sa zažiera do ľudí až tak, že je to pre nich ako droga a už nie sú ochotní verejne vystúpiť so svojím názorom. Celkom dobre im vyhovuje anonymita na internete. Niektorí komentátori kritizujú (alebo vyzdvihujú) fakt, že západná civilizácia, ovplyvnená judaisticko-helensko-kresťanskou civilizáciou nedokáže bojovať za spravodlivosť s takou vehementnosťou ako moslimovia, ktorí majú guráž ísť do ulíc a otvorene páliť vlajky. Niežeby s násilnosťami komentátori súhlasili, ide im o princíp.
Problémom začína byť aj fakt, že ľudia začínajú reagovať na texty iných ľudí a komunikovať s úplne neznámymi osobami, o ktorých ani nevedia, či sú muži alebo ženy, prípadne či nie sú psychicky narušení. A to nielen spôsobom, že poviem ti, aký si vôl, keď si napísal toto. Názory bežných ľudí, ktorých sme v živote nikdy nevideli (možno aj hej, len netušíme, že s nimi komunikujeme cez internet), majú v drvivej väčšine nulovú informačnú alebo umeleckú hodnotu. Napriek tomu začínajú formovať naše myslenie.
K tomuto článku ma okrem iného vyprovokovali aj reakcie na článok iného blogera, ktorý napísal svoj postreh. To čo zažil on v konkrétnej chvíli, možno malo svoj pozitívny účinok a časť ľudí bola tomuto spôsobu riešenia naklonená. Ale facka na verejnosti od cudzieho človeka, nech je akokoľvek výchovná, sa nemôže považovať za návod na zovšeobecnenie. Opäť ma napadajú súvislosti s karikatúrami a reakciami moslimov. Ale boli aj iné reakcie. Niektorí ľudia s takýmto riešením nesúhlasili. Človek s inou výchovou si môže povedať, že keď to urobil tamten, tak to urobím aj ja a ešte ma za to niekto pochváli. A tak začnem mládež vychovávať fackami na ulici. Je to celkom jednoduché. Akoby sa ženy držali rád, ktoré im dávajú v magazínoch a bezvýhradne verili, že keď ich do poslednej bodky dodržia, ich vzťahy budú ideálne, manželstvo šťastné a ony budú krásne.
A tu je kameň úrazu. Diskusie na internete sú málokedy efektívne, pretože ľudia majú rôznu výchovu a pochádzajú z rôzneho prostredia. Na veľa vecí sa pozerajú odlišne. To, čo platí pre jedného, je inému celkom cudzie. Preto je väčšina textov zavádzajúca. Je jedno, či sú pod nimi podpísaní renomovaní autori alebo anonymné nicky. Práve preto je stratou času o svojej pravde presviedčať druhého, keď nie je na to pripravený a nie je ochotný počúvať. Azda iba vtedy, ak sa cítim povolaným hovoriť k téme a odborníkom v danej oblasti. To je už otázka sebareflexie. Za úplné ignoranstvo ale považujem, keď niekto napíše, že ste debil bez toho, aby vysvetlil, prečo.
Niektorým naozaj nejde o diskusiu. Ľuďom, ktorí si nevidia ďalej od nosa (nechcem napísať menej inteligentným alebo nevzdelaným, lebo výška IQ, titul alebo všeobecný rozhľad nie sú zárukou, že bude človek vidieť ďalej od nosa), robí dobre, keď môžu druhého podpichnúť, ublížiť mu alebo nebodaj vyprovokovať ho. A tak je možné, že nás takíto "experti" vtiahnu do zbytočných pseudodebát o otázkach, ktoré boli častokrát zodpovedané veľmi jasne a bez emócií a my už naozaj nemáme čo k nim dodať. Hovorí to aj jedno latinské príslovie: Homo, qui tacere nescit, nescit dicere. (Človek, ktorý nevie mlčať, nevie ani hovoriť.) A tak na internete veľa rozprávame a neustále sa pýtame. Akoby sme nechceli strácať čas hľadaním správnym odpovedí. Skôr nám ide o komunikáciu, uznanie a sebarealizáciu, ktorá nám v reálnom živote chýba. O pravdu, ktorú zubami-nechtami bránime, v skutočnosti nejde. Pristihla som sa, že sa mi to stalo.
Je paradoxné, že v dobe rozmachu internetu a bezproblémového získavania informácií (platí to v určitých častiach sveta) má väčšina ľudí problém nájsť záchytný bod, vierohodné odpovede na otázky, či konám správne alebo nesprávne, čo je morálne a čo nie, čo mám považovať za dobré a čo je zlé ale predovšetkým, komu mám vlastne veriť. V staroveku mali ľudia svojich filozofov, v stredoveku svätých a dnes má väčšina ľudí svoje médiá. Na rozdiel od antických filozofov a svätých súčasným médiám len málokto absolútne verí. Skôr sa nechá unášať pocitom, že to, čo prezentujú, je skutočne pravda. Je to jednoduchšie. Preto sú jednoduchým riešením aj neľudské hádky na internete.
