Stovky mŕtvol, testovanie, očkovanie, nedostatočné kapacity, vakcíny a nezvládnutá situácia.... Sú vám tieto slová povedomé? Máte z nich husiu kožu a pachuť bezmocnosti ako v časoch "ľudskej pandémie"? Nie ste v tom sami.
Kto zaplatil médiá, keď nám ponúkajú túto hrôzu a klamstvá? šíri sa internetom. A kto zaplatil médiá, ktoré o všetkom zámerne mlčia? dvíhajú prst "odvážlivci". Je to zorganizované, hovoria. Chcú zlikvidovať zvieratá a potom aj nás. Čipujú. Tajne. Zvieratá aj nás.
Ale kto? A prečo? Kto chce, aby sme dnes počúvali plač zabíjaných kráv a teliatok? Kto chce vidieť uplakaných farmárov a majiteľov zvierat? pýtajú sa vystrašení ľudí, keď si pravidelne večer sadajú k televízorom alebo počas dňa k notebookom, tabletom a mobilom a horúčkovito na sociálnych sieťach a internete vyhľadávajú informácie o slintačke a krívačke. Tá ohrozuje veľkochovy.
Kto naplánoval zlo, ktoré sa rúti na Slovensko a Maďarsko? píšu si priatelia v bublinách na sociálnych sieťach a niektorí aj okamžite ponúkajú odpovede. Ide to odtiaľ. Aj odtiaľ. A ešte tuto títo sú za to zodpovední. Niektorí sa začínajú dokonca vyhrážať. Zverejňujú fotografie s plačúcimi zvieratami, ktorým sa z očí kotúľajú slzy a používajú ich ako štít pre svoju nenávisť alebo strach. Neverte vláde, neverte nikomu!
Pravda a súcit
"Je hrozné pozerať sa na tú bezmocnosť a bolesť!" hovorí mi susedka, ktorá drží v ruke mobil a ukazuje mi fotografiu býčka s bielym fliačikom na čele v tvare srdca. Odvraciam zrak, nechcem to vidieť. Rýchlo pokračuje: "Počkaj, počkaj, toto ti ukážem. To je ešte lepšie. Čo na to hovoríš?" pozrie sa na mňa a prstom vyhľadá video s uplakanou farmárkou, ktorá novinárom hovorí o zničujúcom pohľade na jej stádo. "Strieľajú ich. Prídu poľovníci a jednoducho ich strieľajú. Niektoré ešte žijú a hádžu ich na kopu!" plače nešťastná žena a nahlas vzlyká. Kamery snímajú každý jej záchvev, každú slzu. Fotoaparáty cvakajú. "Čo na to hovoríš?" pýta sa susedka a s okuliarmi na očiach dychtivo behá prstom po mobile a hľadá ďalšie, ešte hroznejšie a smutnejšie video.
Súcit, závisť a škodoradosť sú vraj najsilnejšie emócie, ktoré médiá používajú na pritiahnutie pozornosti.
Pravda nemá peknú tvár. Pravda je krutá. Hovorievala moja babka a preto nemala rada hlúčiky žien, ktoré v nedeľu po omši cestou domov klebetili. Nemala chuť stretávať sa s ľuďmi v obchode, na ulici, u lekára. Mala rada ľudí, ktorí viac mlčali ako hovorili. A nejakým zázrakom dokázala rozlíšiť pravdu od klamstiev. Hnevalo ma to, lebo ma vždy odhalila.
Babka-nedemokratka
Babka žila dávno pred internetom. Prežila totalitu a druhú svetovú vojnu, o ktorej sa s nami nikdy nerozprávala. Nechcela hovoriť o smrti. O svojej smrti začala hovoriť, až keď sa blížil jej čas.
Aj o sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy na Slovensku prepukla slintačka a krívačka, by nám dnes isto vedela porozprávať. Pamätala si aj dobré aj zlé časy a často si pamätala viac príbehov o zvieratách ako o ľuďoch.
Babka nežila v slobode. Bol tvrdý socializmus. O slintačke a krívačke by možno vtedajšie noviny, rozhlas a televízia informovali veľmi opatrne a možno vôbec, tak ako po výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle. Pre babku Černobyl akoby neexistoval.
Ktovie, čo by hovorila na súčasný informačný chaos. Na médiá a novinárov, ktorí sa kvôli zvyšovaniu predajnosti a internetovým srdiečkam a páčikom predbiehajú v dramatizovaní ľudského nešťastia a zároveň excelujú v propagácii dobra. Babka nezažila informačné "peklo", influencerov, sociálne siete a youtuberov.
Nezažila však ani skutočnú slobodu slova. Názory si zväčša nechávala pre seba. Pre istotu.
Napriek všetkému bola v mojich očiach šťastná a spokojná, keď nás mala nablízku a počula nás "džavotať". Brala život ako plynul a prijala všetko, čo jej ponúkal. Nevzpierala sa. Pánu Bohu sa nemôžeme vzpierať, hovorievala.
Príchuť smrti
Odborníkov a učených ľudí sme si vždy vážili a rešpektovali, vzdychla si babka, keď sledovala naše detské vystrájanie na míle vzdialené od jej sveta. Pán učiteľ, pán doktor, richtár, farár ale aj šikovný drotár alebo paholok boli potrební vždy a všade. Paholok nerozpráva ako farár a farár ako paholok, upozorňovala nás, keď sme sa pozabudli a spustili sme "sprosté" reči.
Niečo sa nemení nikdy, hovorievala. Menia sa len ľudia. Ako v bábkovom divadle maňušky.
Ach, babka, babka, keby si vedela, ako sa niečo "tradičné" a nemenné dokáže nečakane zmeniť. Médiá sa zmenili. Novinárov už takmer vystriedali a zomleli sociálne siete a influenceri.
Nie je smrť ako smrť, hovorievala babka, keď si čítala parte pri kostole. Len sraľovia sú vždy rovnakí, dodal dedko, ktorého prežila o dvadsať rokov. Obaja mali pravdu.
Sraľom, hochštaplerom, klamárom, príživníkom a ňuchačom sa darí v každej dobe. Dokážu vyňuchať správnu príležitosť a vedia, ako si uchmatnúť z chleba čo najväčší krajec. A príchuť smrti môže dať ich chlebu ten správny šmrnc, šmak, vôňu a delikátnosť. Internet je nová ingrediencia, ktorá aj zo smrti dokáže namiešať neodolateľný nálev na šalát, namiešaný v našej kuchyni.
Smrť vždy dokáže poslúžiť a v každej dobe. Stačí zabudnúť, že sme ľuďmi.
