Odvaha je vážna vec. Neodváži sa ju mať každý. Odvážlivci jej majú veľa a neváhajú ju použiť. Váha ich činov je veľká. Aj keď sa nedá odvážiť. Odvažujú sa ísť do vážnych a vážených funkcií. A to si vyžaduje kusisko odvahy.Keď to zvážime, tak váhaví ľudia bez odvahy nemusia byť zlí a hlúpi. Iba vtedy, keď si všetko poriadne nezvážia. To sa stáva aj tým najodvážnejším. Oni majú na rozdiel od ostatných dosť odvahy, aby všeličo (ak už nie všetko) zmenili. Odvažujú sa ísť aj hlavou proti múru. Škoda, že už nie vo vážnych a vážených funkciách. A tak ostatní skáču do Váhu. Keby im odvážni vysvetlili význam slova „od“, tak to neurobia. Odišli by od Váhu a našli odvahu.A vážili by si aj vážených. PS: Ešte je tu jedno slovíčko - „pre“. Toho sa boja aj tí najváženejší odvážlivci. A pritom by mohli použiť len písmenká „u“ a „z“. Naučili by sa uvažovať a zvažovať. Na začiatok by stačilo, aby si začali vážili aspoň samých seba. Keď sú už takí odvážni. Lebo niekedy sú, namôjdušu, smiešne vážni. ÚPS: Tento text venujem jedinému duchovi, ktorého poznám. Jarovmu duchovi.
Len dve slová, obyčajné slová
Dnes som bola vyvenčiť nášho psa. Za domom máme starý smradľavý kanál plný vody, lístia, žiab a harabúrd. Obecný úrad sa nevie dohodnúť s miestnym poľnohospodárskym družstvom, kto ho má čistiť. Ide teplo a ja tuším, koľko hávede a smradu odtiaľ pôjde. Ibaže dnes ma pri prechádzke so psom nenapadali žiadne asociácie na smradľavý kanál. Asi preto, lebo už o siedmej hodine bolo príjemne teplo, vlhko, na listoch sa ligotala rosa a voňali okolité buriny. Tenisky som mala premočené, pes ma ťahal do poľa, lebo ho vône úplne omámili a mňa to ťahalo do krčmy, lebo som mala chuť na studené pivo. A tak som tam stála, škúlila do voňavého slnka, vnímala vzduch poprepichovaný jeho lúčmi, ktoré ma šteklili v hladnom žalúdku. Pocítila som v sebe toľko odvahy, ako nikdy predtým. V hlave mi napadlo niečo poetické (aj trocha snehu). Miesta tam je dosť. Na sneh, poéziu a podobné somariny. Niečo o slovách „váha“ a „od“.
