Stretla som živých blogerov

Nezobrala som foťák, lebo sa mi nechcelo pracovať. Takže fotografie dodá iný bloger, keď sa vyspí a napíše článok. Ja som sa vrátila domov približne o jednej v noci, vypila som jednu kávu, dva džúsy a zelený čaj, takže mám na to fyzické predpoklady. Domov ma zobralo nitrianske „svetielko“, teda šoféroval jej manžel. Ani som netušila, aké bude toto stretnutie pre mňa mimoriadne. Očakávala som príjemné posedenie s ľuďmi, ktorých teoreticky poznám. Bolo také. A navyše, tí, ktorí tam boli a s ktorými som si podala ruku, majú u mňa odteraz zvláštne miesto. Bolo úžasné vidieť ľudí, ktorých som doteraz poznala cez fotografie, texty, reakcie a odkazy. Škoda, že som sa nestihla porozprávať so všetkými, ale dohodli sme sa, že podobné stretnutia by mohli byť každý mesiac, takže šanca tu je.Do Kenvelo Fashion Café som prišla s polhodinovým meškaním. Podnik to je moderný, so svietiacimi obrazovkami, blikajúcimi monitormi, diskotékovou hudbou, čerstvými kvetmi vo vázach a čajovými sviečkami na stoloch. Čašník nám pri našom odchode účtoval nápoje cez dotykovú obrazovku a mala som pocit, že tam zaúčtoval aj naše miery. Ale poďme od začiatku. Dvadsať ľudí, sediacich okolo troch spojených stolíkov na vyvýšenom pódiu bolo neprehliadnuteľných. Nikto ma nepoznal, lebo som si zmenila účes. Takže pri podávaní ruky niektorí na mňa neveriacky pozerali a podaktorí zabudli zatvoriť ústa. V čele sedel Robert Dyda so „smečkárskou“ čiapkou (ten nezatvoril ústa ani na chvíľu a neustále mlel) a pripomínal mi naozaj veľkého Sečeňa, ktorý bral všetko smrteľne vážne. Svetielko bolo tichučké, že som si ho takmer ani nevšimla, Eva Vlková bola taká istá, ako na blogu, Miro „amplitur“ Zajko (pokecali sme cestou domov v aute) bol o tridsať centimetrov nižší, než som si predstavovala a Andrej Kiszling vôbec nie je taký nafúkaný, ako na fotke. Väčšinu som nepoznala ani ja, lebo nie som veľmi na tváre. Myslím, že aj ostatní mali trochu problém, pretože sme sa zapísali do zápisníka podľa toho, ako sedíme a ten neustále koloval, aby sme si mohli viackrát zopakovať, kto je kto. Elenu Homolovu a Tomáša Bellu, ktorí prišli neskôr, spoznal každý. Elen je taká, ako ju vnímam na blogu, ale Tomáš bol na moje prekvapenie tichý mládenček, ktorý sa neustále usmieval a oproti Dydovi, ktorí viedol filozofické debaty o Srebrenici, nás tichúčko počúval a sem-tam rozprúdil debatu o karme. Bol zvedavý na naše názory a povedal nám o pripravovaných zmenách na blogu. Dozvedeli sme sa, že sa trochu zmení vizuálna podoba aj spôsob členenia článkov a že blogerov je takmer päťsto (na neuverenie). Pôvodný zámer bol zbierať informácie zo všetkých kútov Slovenska a aktuálne ich využívať v tlačenom Sme. Ibaže ľudia na blogoch radšej čítajú články, v ktorých autori píšu o osobných skúsenostiach a vyjadrujú svoje názory, takže mnohé kvalitné a odborné články nemajú dosť vysokú karmu a to odrádza niektorých písať takéto texty. Čo je aj podľa mňa škoda.Rozprúdila sa živá debata, či zmeniť karmu na iné vyjadrenie hodnotenia autorov, pretože veľa ľudí nevie, čo je karma, nerozumejú jej a tak nedávajú hlasy autorom. Pochopila som, že nie je také ľahké robiť zmeny, lebo predchádzajúce články môžu tak byť handicapované. Dozvedela som sa aj to, že jeden článok musel byť zmazaný kvôli nevhodnému názvu a obsahu. Opäť sa rozprúdila debata, kto a aké kritériá má použiť na hodnotenie najlepšieho článku za týždeň, pretože je to všetko veľmi subjektívne. Samozrejme, že je.Z mierne nóbl Kenvelo podniku sme sa presunuli do blízkeho Slovenského pubu. Takže z priestoroch na poschodí sme prešli do podzemia, kde sme pod tehlovými klenbami sedeli za veľkým starým okrúhlym dreveným stolom. Škoda, že sme sa tam nezmestili všetci. Približne o polnoci začali odchádzať prví blogeri, medzi nimi aj ja.Musím končiť, lebo syn sedí vedľa mňa a neustále mi tu mrmle do ucha, aby som mu uvoľnila miesto. Takže zas niekedy ahoj na podobnom stretnutí. Toto sa vydarilo. Nakoniec, stretnutia ľudí, ktorí sú kreatívni a dokážu ísť s kožou na trh, bývajú väčšinou vydarené.