Reálny muž mojich snov

V rukách som mala igelitové tašky s nákupom a na pleci bielu koženú kabelku. Zrazu mi bolo horúco. Spotená som si uvedomila, že sa ledva vlečiem a cítim, ako sa môj horúci dych mieša s horúcim dychom slnka. Po chrbte sa mi pohla lavína. V chrbtovom jarčeku tiekla malá kvapka potu. Šteklila ma a hnevala. Kvapka išla strašne pomaly a ja som ju nemohla zastaviť. Bola som na ňu naštvaná a zároveň vďačná, že bola mojou zámienkou zastaviť. Bez rozmýšľania som zabočila k voľnej lavičke a položila nákup na horúce kovové sito. Jedno oko sledovalo môjho Dandyho, druhé sa tvárilo ľahostajne. Rukou som si pritlačila tričko lepšie k telu, aby tú odpornú kvapku vypilo. Z kabelky som vybrala vlhké papierové vreckovky s vôňou mora a zotrela z tváre pot. Vreckovka s odtlačkom broskyňového makeupu putovala do najbližšieho odpadkového koša. Potom som vybrala ďalšiu a utrela som si do nej spotené ruky. To sa už môj Dandy skláňal nad blikajúcou obrazovkou. Sadla som si na lavičku a preložila jednu nohu cez druhú. Spotené vlasy som si odhrnula zo šije a prehrabávala ich postupne obidvomi rukami. Potriasala som hlavou a tvárila sa spokojne. „Podľa knihy Reč tela mám chuť na flirtovanie,“ blyslo mi mysľou. V duchu som sa usmiala. Okolo mňa chodili zamilované páriky a skupinky študentov. Niektorí sa držali za ruky, iní sa len tak smiali a báli sa dotknúť plecami. Uponáhľané ženy a zamyslení muži, mamičky s kočíkmi a malými deťúrencami dopĺňali každodenný pracovný look pešej zóny.Môj Dandy si vybral peniaze a zastrčil ich ledabolo do vrecka. Bol odo mňa necelých dvadsať metrov. Netušil, že ho sledujem. Čakala som, ktorým smerom sa pohne. Nasmeroval si to ku mne. Nevedel, ako mi svojím rozhodnutím zdvihol adrenalín. Ruky mal stále vo vreckách. Mäkko kráčal v čiernych mokasínach, ktoré mal obuté len tak, bez ponožiek. Spod nohavíc mu vykúkali opálené nohy. Zázračne sa vznášal nad horúcou kamennou dlažbou. Zastavil sa pred výkladom s dámskym oblečením za mojím chrbtom. Zosmutnela som. Potom sa pohol a do mňa akoby strelil. Sedela som na lavičke ako svieca a uprene pozerala pred seba. Len aby si ma nevšimol! Len aby nezistil, že ho sledujem! Nebadane som pozerala na druhú stranu lavičky a vyčkávala, kedy sa objaví v mojom zornom uhle. Dlho nešiel. Rozmýšľala som, aký obchod tam ešte môže byť? Cestovná kancelária? Nie, tá je zrušená. Tipovacia kancelária? Ach, možno išiel staviť zopár stovák na futbal alebo na miss. Nenápadne som sa oprela jednou rukou o operadlo lavičky a pomaly som otáčala hlavu. Vtom som stuhla. Stál za lavičkou a pozeral do neba, akoby čakal, či nezaprší na jeho modré sako. Rýchlo som sa otočila, akoby som tam uvidela čerta. Zrazu sa objavil predo mnou a na moje prekvapenie sa spýtal: „Dobrý deň. Môžem si prisadnúť? Máte tu voľné?“ Skoro som odpadla. „Ale hej, nech sa páči,“ povedala som s absolútne nezúčastneným hlasom a s pohľadom upretým do zeme. Dala som do tej odpovede maximálnu ľahostajnosť, akej som bola v tej chvíli schopná. Posunula som sa a nemotorne som zložila igelitové tašky z lavičky na zem. Môj Dandy si sadol, preložil si nohu cez nohu a pomaly sa oprel. Rozopol si gombík na saku, ruky roztiahol a slastne sa usalašil vedľa mňa. Pravú ruku mal na operadle za mojím chrbtom. Takmer som nedýchala. Zacítila som vôňu jeho parfumu a jeho ruka za mnou ma pálila viac ako nebeské teleso na oblohe. Aj vo virvare ulice som počula, ako dýcha a vťahuje do seba jarný vzduch. Tak pôžitkársky a pokojne, akoby nemal na svete žiadnych starostí. Pod oblečením som tušila vyšportované telo, chlpatú hruď a donchuanovské ego. Vedela som si predstaviť takúto kombináciu. Kolená sa mi jemne triasli a tak som ich tlačila k sebe, aby si nič nevšimol. Ruky položené na stehnách sa mi začali potiť. Srdce začalo rozbiehať svoj májový tanec. Mala som ho až v hrdle. Nasucho som prehltla. Bože, čo budem robiť? Ponáhľam sa na autobus, pretože decká prídu dnes zo školy skôr ako inokedy. Nenápadne som sa pozrela na hodinky. Pol jednej. Hm. Prídu až o druhej. Tak tu ešte chvíľu môžem posedieť. Hádam si môžem oddýchnuť? Veď nerobím nič zlé. V práci som si kopu vecí spravila v predstihu a teraz si urobím malé voľno. Oprela som sa o lavičku a preložila nohu cez nohu Podľa knihy Reč tela to znamená, že nemám chuť začítať rozhovor a uzatváram sa do seba, ale bolo mi to jedno. Začala som zhlboka dýchať a zmyselne som zavrela oči. Oprela som sa ešte pohodlnejšie a hlavu som zaklonila dozadu. Vnímala som teplý vietor a blízkosť jeho ruky. Mala som fantastický pocit. Ja, trisaťdvaročná žena, sedím vedľa elegantného mladíka na lavičke v meste. Ľudia si nás určite dávajú dokopy. Mala som oblečené bledozelené tričko a biele nohavice, biele špicaté topánky, ktoré síce neznášam, lebo ma neznesiteľne tlačia, ale k bielej kabelke sa iné nehodia. Na krátkych vlasoch, ktoré som si dala zostrihať len pred týždňom, svietili tri farebné odtiene od ryšavej farby po orieškovú. Určite by mi nikto nehádal viac ako dvadsaťpäť. Často som snívala o originálnom mužovi, ktorý sa vie obliecť, užívať si života a byť in. S takým by som sa mohla pochváliť pred kamarátkami. Lenže môj manžel má bruško a nosí najstaršie nohavice a košele, ktoré má v šatníku. Z práce chodí neskoro a už vôbec nemá chuť na spoločenské posedenie vo dvojici. A v posteli zaspí ako drevo. Vedela by som si predstaviť stretnutia s mužom, s ktorým môžem sedieť v kaviarni, rozprávať sa o všetkom možnom a byť úplne inou ženou, akou som v kuchyni alebo v kancelárii. To je to, po čom túžim. On by ma vodil po najkrajších kútoch mesta, v reštaurácii by mi dal dolu kabát, podržal stoličku a bez dlhej kontroly jedálneho lístka by objednal drink, na ktorý mám práve chuť a bez poznámok by objednal špecialitu šéfkuchára. Rozprával by potichu a zaujímavo. Bol by scestovaný a rozhľadený. Inteligentný a jemný. Pri jeho pohľade by som sa roztápala ako májová bryndza. Roztekala by som sa po jeho horúcich zemiakových haluškách a vtekala by som do všetkých škár až na dno teplého taniera. On by ma zobral na vidličku a s pôžitkom by ma vložil do úst. Jazykom by ma hladil a posúval z jednej strany na druhú. Prežúval by ma, miešal do mňa svoje sliny a rozkošne by ma hrýzol. Jeho zuby by sa vnárali do mäkkých halušiek aj do mňa, májovej bryndze. Ktovie, či môj Dandy má vôbec rád bryndzové halušky? Možno má radšej kung-pao alebo pizzu. Neviem, koľko času prešlo kým som opäť otvorila oči. Môj Dandy už pri mne nesedel. Bol preč. Zobrala som igelitové tašky a zaborila som sa do pracovného looku pešej zóny. Doma som pripravila deťom a manželovi bryndzové halušky. Zaručene budú mľaskať. Ako som ich hádzala do vody, myslela som na môjho Dandyho. Ako som ich jedla, myslela som na môjho muža. Boli štyri hodiny, čítal noviny, jedol bryndzové halušky a jednu nohu pod stolom mal položenú na mojej nohe. Jemne ma ňou hladkal. Deti mi ukazovali žiacke knižky a rapotali, čo zažili v škole. A ja som sa roztápala ako májová bryndza.