Spoveď ženy (2)

„Tretie prikázanie mi nerobilo problémy. Do kostola som chodila rada, pretože som si tam oddýchla a stretla ľudí. Vlastne som sa s nimi inokedy ani nestretávala. Nechodila som na diskotéky a do miestnej krčmy ma to veľmi neťahalo. Vadilo mi fajčenie a pitie piva. Teraz mi to už nevadí. Asi preto už veľmi do kostola nechodím. V poslednej dobe som dosť dlho nebola v kostole, priznávam. Lenže mala som na to dôvody. Skoro stále som bola v práci a tú som si nosila aj domov. So štvrtým prikázaním mám problémy. Cti otca svojho i matku svoju. Bože, veľmi som im ublížila. Idem k nim, len keď niečo potrebujem. Nepamätám, kedy som k nim zašla len tak, pozrieť ich. A idú mi na nervy. Otec hlasno rozpráva, pretože zle počuje, ale nesmieme mu to povedať. Inak sa zoberie a odíde do pivnice, kde má svoju dielňu. My chvíľu ticho sedíme okolo stola a potom sa mama rozplače a odíde do kuchyne. Mama je strašne zlatá, ale niekedy mi svojou starostlivosťou ide tiež na nervy. Neustále opakuje, čo navarila, ako to navarila a ako to všetkým chutí. Akoby ma chcela zahanbiť, že ja nepečiem a nevarím. Keď boli deti menšie, chodila mi pomáhať a ja som väčšinou len prevracala oči a opakovala som: „To nemusíš, mami, ja si to spravím sama.“ Lenže tajne som dúfala, že mi aj tak prádlo ožehlí alebo umyje riad. Nikdy som jej za to nepoďakovala. A to považujem za hriech. Že som im neprejavila viac lásky. Piate prikázanie som dodržiavala. Nikoho som nezabila, ak sa do toho nepočítajú sliepky a holuby, z ktorých som varila polievky pre deti, kým boli malé. So šiestym prikázaním to je horšie. Ak znamená to, čo si myslím, tak som ho nedodržiavala. Keď to mám povedať po vašom, tak som dvakrát zosmilnila. Raz s kolegom v škole, kde som učila prvý rok po nástupe z materskej. Ale bola som trochu opitá a bolo to na deň učiteľov. Takže sa to hádam dá ospravedlniť. Druhýkrát to bolo vážne. Kvôli nemu sme sa nakoniec rozviedli a kvôli nášmu rozvodu som sa nakoniec rozišla s ním. Takže teraz som sama a naozaj to ľutujem. Ale je mi to h.. prepáčte, platné. Zostali mi len deti. A kvôli nim som niekedy aj kradla v hypermarkete. Neviete si predstaviť, aké ťažké je vychovávať a starať sa o dvoch puberťákov. Bývalý muž síce posiela peniaze, ale to je stále málo. Bože, prečo som to len urobila? Niekedy sa spolu stretneme a aj sa vyspíme. Ale to už nie je hriech, pravda? Chýba mi chlap. Milka Zimková to dobre vystihla: Nemáš chlopa, nemaš pravdy. To platí stále. Krivé svedectvo proti bližnému svojmu som nikdy nepreriekla. Len som možno trochu klebetila, ale to hádam tiež nie je hriech. Ani manželku blížneho svojho som nikdy nepožiadala. Som heterosexuál, ak viete, čo to je. O majetok blížneho svojho som nikdy nepožiadala, jednoducho som si zobrala, čo som považovala za nutné. Ja považujem za blížneho len môjho manžela a bývalého frajera. Iných blížnych, ktorým by som niečo zobrala, nepoznám. Ja neviem, ale chýba tam ešte prikázanie, aby sme nepozerali na nemravné filmy a časopisy. Ja som ich videla dosť, priznávam. Ale veď dnes je všade napchatý sex, takže to sa už hádam ani nedá dodržať. Iba ak za múrmi kláštora. Ešte by som chcela dodať, že som neviedla deti k náboženskej výchove a málokedy sme sa doma modlili. Hádam len na Vianoce, aj to len niekedy. Ale proti kostolu nemám nič. Naozaj. Ani proti vám. To je asi všetko.“Ledva som vstala, také som mala stŕpnuté kolená. Keď sa vedľa nikto neozýval, pomaly som otvorila dvere a vykukla von. V kostole bolo ticho. Cez farebné sklíčka na oknách presvitali slnečné lúče. Cítila som vôňu sviečok a kadidla. So sklopenými očami a s rukami zopätými, akoby som sa modlila, som vyšla von. Nič som necítila. Nič. Zvláštne. Asi prídem aj na budúce, už dávno som sa tak dobre neporozprávala.