Je lepšie robiť aspoň niečo, ako vôbec nič

Nič nie je horšie, ako keď majú manželia na jednu vec úplne iný názor. No a ja sa skôr prispôsobím v otázkach sexu, ale pri volebnom práve, zodpovednosti a slobodnom názore neustúpim ani o chlp. Šestnásť rokov manželstva ma naučilo, že druhého môžem presvedčiť iba osobným príkladom alebo kvalitným argumentovaním. Ibaže v sobotu sa mi ani do 22. hodiny nepodarilo muža presvedčiť, aby láskavo zodvihol svoj zadok a išiel vhodiť do kartónovej krabice jednu obálku. Kulturák máme dvesto metrov od domu, cesty neboli zavalené snehom a aj elektrina fungovala. Samozrejme, že to nebolo o fyzickej práci ale o duševnej zaťatosti. Zúrila som, prosila som, ale on bol tvrdohlavý ako baran. Voľby sú zbytočné. Kašlem na nich. Aj oni kašlú na nás, tak nech si trhnú. Noc bola studená ako psí čumák. V nedeľu ráno nás zaujímali prvé výsledky. Držala som jazyk za zubami a nevšímala som si muža, ktorý hltal predbežné štatistické údaje. Napadlo mi jedno prirovnanie. A tak som pri čistení mrkvy do polievky zoširoka začala: „Vieš, keď si prestaneme vážiť voľby, deti to budú vidieť a budú to opakovať. Počúvajú, čo hovoríme, všímajú si, ako sa správame. Predpokladám, že raz to tak budú robiť tiež. Prečo asi chodia staré babky voliť? Prečo asi staré babky chodia do kostola? Tak boli naučené. Často ani nevedia, prečo, ale robia to. Je to ich právo. Možno to nie je správne, že nevedia, čo robia, ale veď nerobia nič zlé. Práve naopak. A prečo, dofrasa, my chodíme do kostola? Zo zvyku? Kvôli iným? To hádam nie. Predsa aby sme si pripomínali staré pravdy, slová biblie, aby sme znovu a znovu verili, že napriek všetkému zlému sa oplatí dodržiavať desatoro, milovať. Preto znovu a znovu ideme do kostola a prijímame telo Ježiša v podobe eucharistie. Je ľahké povedať, že verím v Boha, ale do kostola chodiť nebudem. Nebudem počúvať toho neschopného farára a pozerať na dedinskú klebetnicu, ktorá sedí v prvej lavici. A tak nejako sa rozčuľujú ľudia aj na politikov. Ale voliť nejdú ani za toho anciáša. Vieš, keď prestaneme chodiť do divadiel, kín, galérií, chodiť na koncerty, prestaneme čítať knihy, využívať volebné právo, postupne sa utiahneme do ulity a budeme prijímať iba to, čo nám ponúkne televízia a bulvár. Noviny nebudeme čítať, lebo budú príliš zložité a nudné. Potom budeme nevzdelaní, nekultúrni, nevšímaví a ľahko manipulovateľní či zrelí na vodenie za ručičku. Budeme čakať na mesiáša, ktorý nám ukáže smer a on to môže byť pekný sviniar, ale my to nebudeme vidieť. Budeme hlúpi a leniví nad tým rozmýšľať. Je to ako keď prestaneme chodiť do kostola. Prestaneme prijímať upozornenia na to, aby sme odpúšťali sebe aj iným. Ja nie som taká silná, aby som to sama od seba dokázala. Neviem byť v každej situácii dobrá, láskavá, trpezlivá, obetavá... Potrebujem, aby mi to niekto pripomínal. V kostole aj v umení. Mohlo by sa stať, že tlak iných informácií prehluší základné pravdy, ktoré nie sú najpríjemnejšie. Oveľa príjemnejšie sú nepodstatné zábavné aj spravodajské somariny v televízii a nenáročné články v časopisoch, ako to, čo nám nastavuje zrkadlo, nemilosrdne šľahne, brilantne vysmeje, či nebodaj sa odváži priamo a otvorene moralizovať. Možno to vyhovuje tým hore, lebo môžu ľudí nahnať do jedného košiara, ale ja budem bojovať, kým budem vládať. Mne nezalepia oči svojimi výrokmi a vyhláseniami alebo že sa budú presúšať v médiách. A ty rob, čo chceš. Stiahni chvost a sleduj alebo nesleduj, čo iní robia. Pre mňa za mňa ich kritizuj. Nič ti nebudem vyčítať. Je to tvoje právo. Nebudem ako náš prezident, ktorý povedal, že tí, čo nevolia, nemajú právo kritizovať. Nehnevám sa na teba, (a ani na neho, nevie čo činí), že si nešiel voliť. Si slobodný človek, máš právo kritizovať. Aj keď,“ a usmiala som sa. „s tou slobodou pamätaj, že si mi sľúbil vernosť až po hrob.“ A čistili sme ďalej zeleninu. Včera večer muž zodvihol obočie a hvizdol. Predstav si, vyhrali kádeháci. Aj Fickovi sa darilo. Ale mečiarovci prepadli na celej čiare. A pozri, komunisti nedostali ani jeden hlas. Teda, to sú mi novinky. Ozaj, v Nitre prešiel do druhého kola nejaký Szigeti. Poznáš ho? Čo je to zač? Jasné, že ho poznám. Hovorila som s ním telefonicky, keď som robila článok o problémoch topoľčianskej hokejovej školy. Nechceli jej povoliť používanie názvu ...škola Miroslava Šatana, hoci Miro milerád súhlasil. Szigeti je štátnym tajomníkom na ministerstve školstva a tuším bol aj v tej komisii, čo o tom rozhodovala. V telefóne bol taký, no, čo ja viem, taký nemastný, neslaný. Taký úradnícky šimeľ. Mala som pocit, že mu to je ukradnuté. Keby šlo o nejakú komárňanskú školu, tak by z toho asi nebol problém. A štve ma, že Maďarom je jedno, kto tam bude, len nech je to Maďar. A niektorým Slovákom tiež. To je poriadna somarina.Muž sa usmial a povedal: „No dobre, dobre, V druhom kole pôjdem voliť. Už sa toľko nečerti.“Usmiala som sa. Konečne, ty hlupáčik! A prestala som pred ním šibrinkovať nožom. Veď sa len pozri, ako väčšine, možno aj všetkým sto percentám, na výsledkoch volieb záleží. Jedni sa tešia, iní sú sklamaní, ďalší píšu hotové politické traktáty, analytici pracujú na plné obrátky. A to bolo voliť iba osemnásť percent! Som si istá, že tieto voľby (tak ako každé) ovplyvnia správanie politikov, médií, podnikateľov, myslenie bežných ľudí a zmení to aj budúcoročné parlamentné voľby. Vlastne nie som si istá, iba si to myslím. A radšej si myslieť niečo, ako vôbec nič. A zahryzla som do tvrdej a šťavnatej mrkvy. Ešte že mám dobré zuby.