Keď ruský prezident Putin nechal za štyri roky zbombardovať a vypáliť stovky kresťanských chrámov a sôch Ježiša na Ukrajine, mlčal. Ukrajinským veriacim sa neospravedlnil.
Izraelský premiér Netanjahu okamžite a bez váhania odsúdil jediný individuálny barbarský čin, ktorý sa ako oheň rozšíril v on-line svete a vyhlásil: "Izrael je jediným miestom na Blízkom východe, ktoré sa hlási k slobode vyznávania pre všetkých. Vyjavujeme ľútosť nad týmto incidentom a nad akoukoľvek bolesťou, ktorú spôsobil veriacim v Libanone a po celom svete," dodal.
Slová Benjamina sú však ako slová Vladimíra Putina alebo Donalda Trumpa. Pieskom vo vetre.
Netanjahu určite nemyslel na moslimských veriacich či už v Libanone alebo v Gaze, keď hovoril o slobode pre všetkých. Izrael im nedoprial slobodu a mnohým ani život. Izraelskí vojaci dva roky zabíjali a vraždili Palestínčanov podľa chuti, nálady, možností a miery osobnej ne/empatie. Dnes útočia v ďalších krajinách.
Socha Ježiša je pritom len symbol. Na rozdiel od zavraždených a spálených tiel žien a detí z mäsa a kostí, za ktorými trúchlia pozostalí a ktorých pozostatky sú v palestínskej zemi zahrabané bagrami rovnako ako telá Ukrajincov v masových hroboch pri Mariupole a Izjume.
S jedlom však rastie chuť.
Izraelčanom väčšina sveta prepáčila, keď vojaci IDF vulgárne, bezprizorne a chladnokrvne zabíjali vyhladovaných a vystrašených civilistov, ženy a deti v Gaze (lebo veď sú to nebezpeční islamisti/ky a teroristi/ky, ktorým sa treba pomstiť za krvavý útok a vyzabíjať ich ako zvieratá).
Väčšina stále priviera oči, keď vojaci útočia na Libanončanov a Iránčanov (lebo ich krajina má jadrové zbrane a teroristicko-náboženské štátne usporiadanie a zaslúžia si preto smrť...).
Po štyroch rokoch tragickej a devastačnej vojny na Ukrajine sa stále nájdu verní obdivovatelia Putina a Ruska.
A ďalší, extrémisticky a voči kresťanom nepriateľsky naladení "spravodliví" rozmlátenie sochy Ježiša s bujarou veselosťou uvítali. Niektorí možno aj verejne prejavia nefalšovanú radosť a zatlieskajú vojakovi za jeho odvážny čin. Takto sa to robí, do psej matere...
Zajtra už však rozbitá socha Ježiša nebude takmer nikoho vyrušovať, otravovať a zaujímať. Informácie nám pretečú pomedzi prsty ako voda, ktorá pred dvetisíc rokmi vytiekla z Ježišovho boku.
Rozbitá socha Krista nie je prepad vysielača v Gliwiciach (Gleiwitz incident) z 31. augusta 1939, ktorý bol zámienkou na prepadnutie Poľska a začiatkom svetovej vojny.
Aj v čase bláznivých, vymyslených a tekutých informácií ale platí, že zlyhanie jednotlivca je rovnako neospravedlniteľné a odsúdeniahodné ako aj zlyhanie celej skupiny, celej komunity, krajiny a celého štátneho aparátu.
Máme mlčať, keď sa deje neprávosť, bolesť a nenávisť voči iným? Keď sa raz nebodaj karta obráti a nám sa bude diať neprávosť, bolesť a nenávisť, bude mlčať naše okolie...
Ak by sme sa však na celý tento "vzrušujúci" incident pozreli očami súčasníkov zvyknutých na vtipné, sarkastické memečká a on-line zábavu, bol na drevenom kríži skutočne Ježiš Kristus alebo tam bol pribitý americký prezident? Koho tam v skutočnosti videl izraelský vojak?
Rozdiel medzi Ježišom Kristom a Trumpom sa totiž v posledných dňoch úspešne vytráca a stiera...
Udieral by vojak s rovnakou chuťou aj do sádrového, žltovlasého, hviezdičkami osvieteného narcisa alebo rovnako tak do červenokosákového silikónového plesnivca s navoňaným "spasiteľskými" ambíciami?
