Je to veľmi príjemné. Myslieť na dvadsať vecí, ktoré by som mala urobiť a nemať výčitky svedomia. To akoby na chvíľu zaspalo. Nehlási sa. Je ticho. Musím túto chvíľu využiť. Zobúdzam mozgové a pamäťové bunky a premýšľam. Dokonca si predstavujem pekné veci, za ktoré by som sa predtým hanbila. Snívam. A svedomie ma necháva na pokoji. Je to fantastické.Vidím seba v budúcnosti. Usmiatu, šťastnú ženu, ako sa okolo mňa motajú vnúčatá. Ja sedím v sviežej záhrade s manželom, deťmi a ich partnermi a smejeme sa. Rozprávame si príhody, ktoré sme zažili. Debatujeme pri dobrom jedle o práci, deťoch, úspechoch aj neúspechoch. Predtým by som sa neodvážila o tom snívať, ale teraz, keď moje svedomie spí, to je veľmi príjemné. Neustále ma hrýzlo a opakovalo: „Nie je jednoduché dopracovať sa k šťastnej starobe. Také niečo neexistuje. Prídu choroby, senilita, samota. Nič viac.“ Ja som len tak špitla, že by som sa snáď mohla dopracovať aspoň k ideálu nemeckých dôchodcov. Spoločne cestujú a vychutnávajú si jeseň života, kým ich deti sú samostatné a finančne nezávislé. Byť tak nemeckým dôchodcom! A nič. Celkom nič. Nikto sa mi nevysmieva. Moje svedomie asi poriadne zachrápalo. Vidím seba v minulosti. Kopu príhod, kde som bola k ľuďom odporná. Keď som dokonca ubližovala nielen najbližším, ale aj sebe. Keď som hovorila, čo necítim, klamala som, lebo to bolo výhodnejšie a správala som sa spoločensky najprijateľnejšie. Keď som bola nepozorná a okradli ma, keď som bola lenivá, nevšímavá a ľahostajná a okrádala som tak svoju rodinu. Zábudlivá. Málo hrdá a zbytočne afektovaná. Vidím pred očami moje zlyhania, keď som sa prispôsobovala, lebo to tak bolo jednoduchšie a vypočítavo pomáhala iným. Sú to črepinky, zapichnuté v mojom vnútri, za ktoré sa strašne hanbím a najradšej by som ich odtiaľ vytrhla. Lenže teraz moje svedomie spí a ja sa na všetko pozerám s pokojom a ľahkou hlavou. Uvedomujem si, že ma zožierali veci, ktoré boli dávno odpustené a zabudnuté. Ibaže ja som sa bála, že opäť zlyhám a urobím ďalšie chyby. Bol to začarovaný kruh. A zrazu nie je. Zrazu tu len tak ležím a pozerám do slnka. V tejto chvíli mi to je ukradnuté. Konečne som našla samu seba.Nič ma netrápi. Cítim sa taká slobodná! Nikdy som necvičila jogu ani neskúšala duševné cvičenia. Nemala som čas. Nerozumiem, kde sa vo mne zobralo toľko pokoja a vyrovnanosti. Každodenné starosti ma zatĺkli do zeme ako drevené palice k rajčinám. Tie sa o mňa opierali, liezli po mne, prichytávali sa svojimi prísavky a ja som ich zubami-nechtami držala a zároveň ponúkala na obdiv moju dôležitosť, až kým som v zemi nezhnila. Nikto si to ani nevšimol. O rok natlčú do zeme nové palice a vysadia nové rajčiny. Tak to bolo a bude. Fakt. Nič sa nezmení. Máme možnosť veci meniť a nemeníme ich. Ani ja už nič nezmením. Som pokojná, vyrovnaná a mŕtva. Ležím na trávniku a vidím manžela, ako prichádza z práce. Nájde ma tu ležať na tráve vedľa kosačky. Nájde spálenú predlžovačku. Preľakne sa. Nezačne mi nadávať. Urobí výnimku. Po dlhých rokoch. A ja sa konečne nemusím hanbiť, že sa doma len tak vyvaľujem, kým on pracuje.
Len si tak ležať...
Ja si tu ležím a pozerám do slnka. Cítim vôňu pokosenej trávy. Zatvorím oči a cítim ťarchu vzduchu, ktorý na mne leží. Nemyslela som, že môže byť taký ťažký, čistý a priezračný. Tlačí sa mi do nosa akoby ma chcel uniesť k nebesám alebo zatlačiť hlbšie do mäkkej zeme. Je neznesiteľne hustý. Nikdy som si to neuvedomila. Až dnes. Napriek tomu som ľahká ako pierko. Aj keď ležím na trávniku. Pri pohľade na zaburinený kvetinový záhon nemám výčitky svedomia. Dokonca ma netrápi ani to, že sa tu vyvaľujem a v kuchyni je kopa nevyžehleného prádla. Netrápia ma moje ovisnuté prsia, mimické vrásky, hrubé stehná a vyrastené vlasy. Len si tu tak ležím a vychutnávam chvíľu, keď ma nič netrápi. To sa nestáva často. Vlastne sa mi to nestalo nikdy. Možno v detstve, ale to je navždy preč. Na moje prekvapenie necítim nostalgiu. Ani ľútosť. Nič. Len si tak ležím s čistou hlavou a pozerám do slnka.
