Ako bojujem so zákazmi a príkazmi

Na mojich rodičov som bola za ich zákazy a príkazy naštvaná. Hlavne na mamu, pretože otec chodil na týždňovky a buldozérom budoval Liptovskú Maru. Ich výchovné metódy mi išli hore krkom. Dospievala som a myslela som si svoje. Chvíľu sa mi dokonca zdalo, že o sebe rozhodujem sama. Naozaj len chvíľu. Bolo to krátke (a krásne) obdobie niekedy medzi 15. a 17. rokom môjho života. Potom to všetko začalo. Z príkazov rodičov sa postupne stala povinnosť. Povinnosť zmaturovať, povinnosť slušne sa správať, povinnosť byť úctivá voči starším, povinnosť chodiť pravidelne do práce, povinnosť robiť domáce práce... Bola tu našťastie sloboda výberu (v rámci daných možností v socialistickom zriadení) a moje „nepovinné“ aktivity, ako napríklad čítanie kníh a počúvanie hudby, cestovanie (horská turistika) a výber filmov či koncertov, ktoré som si mohla vyberať. To ma asi zachránilo pred absolútnou degradáciou na „žienku domácu“. Dnes mám deti, ktoré opäť „naháňam“ ako kedysi mňa moja mama. Nemám prečo meniť výchovné metódy, pretože keď zabrali u mojej prababky, babky aj mamy, určite zaberú aj u mojich detí. Moji predkovia, aspoň ktorých som poznala, boli síce chudobní, ale pracovití a poriadni ľudia. Nech si hovorí kto chce čo chce, morálne hodnoty sa nemenia. To len niektorí ľudia si ich zjednodušujú. U mňa stále platí, že staršieho treba pozdraviť, kamarátovi pomôcť, neklamať, nepodvádzať, mládež by sa nemala v noci túlať, fajčiť, piť alkohol, sexuálne sa stýkať na verejnosti, rozbíjať obecný a súkromný majetok... To platilo aj kedysi, keď žili ľudia v chalupách, v kaštieľoch či mestských štvrtiach. A dodržiavali to máloktorí z nich, podobne ako dnes. (Aj mne sa podarilo všeličo vyparatiť.)Usmievam sa, keď niekto tvrdí, že dnes je iná doba a preto sa treba na veľa vecí pozerať inak, modernejšie. Rodičia „pubertiakov“ sa ospravedlňujú, že je bežné, keď pätnásťroční chalani chodia na diskotéky a trochu si tam vypijú alebo štrnásťročné dievčatá sedia večer v podniku. (Netvrdím, že z nich raz nebudú dobrí ľudia.). Doba sa vraj mení. Usmievam sa aj pri názore, že rodičia majú byť svojim deťom v prvom rade kamarátmi. Rodičia sú rodičia a kamaráti sú kamaráti. Rozdiel medzi nimi je ten, že kamarátov si vyberáme a nemusíme ich tolerovať. Okrem toho, nemusíme si ich ctiť a vážiť a stále sú to naši kamaráti. Rodičia – to je iné kafe. Ideálne je, keď s nimi má dieťa dobrý kamarátsky vzťah, v ktorom je cítiť úctu a poslušnosť. Po-sluš-nosť. Strašné slovo. V dnešnej dobe začína byť archaizmom. Aspoň kým deti nedospejú, ho určite treba brať vážne. Mamka ohýba svojho Janka aj dnes, podobne ako voľakedy. Teda mala by ho ohýbať. A bez poslušnosti to ide ťažko. Otázka znie, ako ohýbať deti, aby neboli len slepo poslušné a nevykonávali bezducho všetky zákazy a príkazy. Aby im zostal vlastný názor. Ťažký oriešok. Keď sú malé, zákazy a príkazy sú samozrejmosťou. „Neber ten nôž, nepapaj piesok, musíš kakať do šerblíka, musíš si umyť ruky, musíš si zobrať tabletku...“ Ťažké je postupne všetky zákazy a príkazy zmeniť na inú formu. Ako mám dať pätnásťročnému dieťaťu najavo, že nemôže pozerať každý deň televíziu do polnoci, hrať päť hodín počítačové hry, že mi vadí, keď namiesto slova mama, otec, sestra, brat používa vulgárne výrazy, keď si z vreckového kupuje chipsy, colu alebo cigarety, v kuchyni si listuje v erotickom časopise, v detskej izbe má neporiadok a v žiackej knižke pätorky? A predtým to bolo také milé a dobré dieťa. Skúste mu však v tomto veku niečo rozumné povedať. Moje deti to, chvalabohu, nerobia. Teda pred mojimi očami určite nie a či tak nerobia inde a inokedy, neviem. Môžem len dúfať, že už majú koľko-toľko rozumu a vlastný názor. Lenže k tomu správnemu názoru (ktorý má na zreteli základné spoločenské normy a vlastné svedomie) sa môžu dopracovať aj vďaka našim zákazom a príkazom. Hoci slová zakazujem alebo prikazujem som nikdy nepoužila. (Naučila som sa to od mojej mamy. Už naši predkovia vedeli, že zakázané ovocie najviac chutí.) Deťom navrhujem, aby si rozmysleli, či budú fajčiť, pretože im to škodí. Sem-tam im ukážem článok o škodlivosti fajčenia, fotografie či dokumentárne filmy. Navrhujem im, aby nepozerali určité typy programov v televízii, nečítali určité typy časopisov, nepoužívali vulgárne výrazy, nemali agresívne správanie a robili si svoje povinnosti, aj keď je to „nuda“. Neustále im vysvetľujem, prečo to robíme my, ich rodičia. Ťažko presvedčím deti, aby sa nehádali, keď sa budeme hádať my, aby nepoužívali vulgárne výrazy, keď ich budeme používať my a nepozerali reality show, keď ju budeme pozerať my. A to vôbec nie je jednoduché. V poslednej dobe im neustále opakujem, nech dajú najavo svoj názor, len nech zvážia spôsob, ako to urobia. Dá sa to urobiť rôzne, dokonca pri tom môžu fyzicky aj psychicky druhému ublížiť. A počúvam ich. Hlavne vtedy, keď oni chcú rozprávať a nie keď to vyhovuje mne. Výchova je o spôsobe vzájomnej komunikácie a zastavení sa v správnej chvíli. Vôbec to nie je jednoduché. A platí to nielen o výchove v rodine. Jedna pedagogička mi povedala zaujímavú informáciu. V Nitrianskom kraji je akútny nedostatok zariadení na liečbu drogovo závislých detí. Idú budovať ďalšie, pretože niektorí „pacienti“ čakajú na liečbu rok a pol. A to je neúnosne dlhá doba. A povedala mi ďalšiu zaujímavú informáciu. Rodičom aj učiteľom chýba pri výchove jedna jediná vec: láskavá dôslednosť.