Ako sa priživiť na nezamestnaných

Niekoľko známych, ktorí sú dlhšiu dobu nezamestnaní, ma upozornilo na zvláštny prístup úradníkov na príslušnom Úrade práce. Ani jednému z nich dodnes nie je jasné, aké sú kritériá na výber do rekvalifikačného kurzu. Ak sa do niektorého zapísali, vždy im kázali len čakať. To ich rozčuľovalo.Kamarátka sa do aranžérskeho kurzu prihlásila ešte pred rokom. Niekoľko mesiacov trpezlivo čakala, potom sa začala vypytovať „svojej pracovníčky“, kedy bude zaradená a kto o tom rozhoduje. Pracovníčka údajne len krčila plecami. Kamarátka nakoniec pochopila a rovno sa spýtala, či treba potlačiť inak. Pracovníčka len pokrčila plecami. Kamarátka poprosila ďalšiu kamarátku, či by nepoprosila manžela svojej kamarátky, ktorý na úrade pracuje. Onedlho sa dozvedela, že je do kurzu prijatá. Zistila si meno pracovníka, ktorý má kurzy na starosti a od radosti mu chystala všimné. To zas rozčúlilo mňa.Podobné skúsenosti mala ďalšia nezamestnaná. Do počítačového kurzu sa nedostala ani po niekoľkých mesiacoch. Pracovníčka jej opakovala, že bude zaradená podľa poradia. To poradie v živote nevidela a nemala šajnu, či má čakať alebo sa prihlásiť do iného kurzu. Až na piatu urgenciu ju odporučila na pracovníka, ktorý má rekvalifikačné kurzy na starosti.Neviem, či si tento pracovník nejaké všimné niekedy zobral. Ja som ho navštívila bez všimného. Keď som sa predstavila, že píšem článok do blogu, spozornel a začal tuhšie pofajčievať na balkóne. Chvíľu som stála v strede kancelárie ako kôl v plote a on so mnou komunikoval cez povievajúcu záclonu. Keď sa po prestávke vrátil do kancelárie, odvážila som sa bez vyzvania sadnúť si a konkretizovať cieľ svojej návštevy. „Aké sú kritériá na výber prihlásených nezamestnaných do rekvalifikačných kurzov?“ bola jedna z mojich otázok. Prvé, čo ho zaujímalo, boli mená ľudí, ktorí ma informovali. Niekoľkokrát som zopakovala, že to nie je podstatné a mne nejde o to, aby ich prednostne zaradil do kurzu. On akoby ma nepočúval a stále chcel vedieť, kto mi čo povedal. Tak som bola úprimná a tie mená som mu povedala. Pri jednom mene zistil, že dotyčná je do kurzu zaradená, pri druhom, že pol roka nie je v evidencii nezamestnaných. Uf! Mala som šťastie! K téme povedal krátko: „Nezamestnaných vyberáme podľa poradia a podľa požiadaviek trhu práce.“ To mi nebolo celkom jasné. Všetko si vraj môžem prečítať na webe. Keď som sa usmiala, že nezamestnaní budú mať zrejme problém pozrieť si webovú stránku, vstal zo svojej stoličky a vyzval ma, aby som ho nasledovala. Na chodbe medzi desiatkami lajstier skutočne stálo čierne na bielom, že rekvalifikáciu financuje Európska únia a podmienkou je dopyt na trhu práce, prihliada sa na zdravotný stav alebo kvalifikáciu, atď. Jednoducho povedané, ak sa hlási do kurzu SBS cintľavý krpec, tak ho jednoducho nevyberú. Alebo keď chce niekto absolvovať kurz na vysokozdvižný vozík, musí mať vodičský preukaz. OK. Chápem to. Z tohto pohľadu ale nič nebráni cintľavke či cukrovkárovi, aby bol vybratý do počítačového kurzu. Nech je ako chce, zoznamy ľudí, ktorí nastúpia do rekvalifikačného kurzu, nakoniec vždy schvaľujú na riaditeľstve. Predpokladám, že schvália iba to, čo im niekto „zdola“ pošle. Pochybujem, že niekedy kontrolovali, či boli vybratí tí najlepší uchádzači a podľa poradia, ako sa prihlásili. V hlave mi neustále mátalo, že v konečnom dôsledku o tom rozhoduje ľudský faktor. Teda konkrétne pracovník zodpovedný za rekvalifikačné kurzy. Hm, nie zlý džob.Zahnala som čierne myšlienky a nechala som hovoriť konkrétny ľudský faktor. Pracovník mi vysvetlil, že na niektoré kurzy je troj aj štvornásobne väčší záujem a tak je prirodzené, že sa čaká niekoľko mesiacov. Okrem toho, sú kurzy, ktoré sa otvárajú iba raz ročne alebo raz za dva roky a vôbec, o všetkých nových kurzoch informujú kontaktné pracovníčky. A ak by bolo niekomu napriek tomu niečo nejasné, stačí, ak príde za ním, ľudským faktorom. Nuž, svoje skúsenosti s kontaktnými pracovníčkami mám aj ja. Nezamestnaná som bola vyše roka. Usmial sa, zodvihol oči od počítača a povedal, že aj on.Takže všetko vyzeralo jasné a jednoduché. Chybu robia nezamestnaní, pretože sa správne neinformujú. Len som stále nerozumela, prečo to nezamestnaným takto jasne nevysvetlia už kontaktné pracovníčky. Prečo hmkajú, dvíhajú plecia a tvária sa, že oni nič nevedia. A doteraz nechápem, prečo by nemohli nezamestnaní nahliadnuť do poradovníka a skontrolovať si, kde sa ich meno nachádza. Stačilo by zoznam aktualizovať raz za týždeň, možno aj za dva týždne.Poznám len jediné vysvetlenie. Zahmlievanie informácií je živná pôda pre korupciu. Viem o čom hovorím. Ešte aj dnes mám žalúdočnú nervozitu, keď si spomeniem na dlhé rady na chodbe plnej všakovakých pachov, neochotu niektorých pracovníkov v kanceláriách a na pocit, že som handra, ktorej sa nechce robiť. Na rozdiel od väčšiny nezamestnaných som to dokázala predýchať, opýtať sa, zaklopať na ďalšie dvere, informovať sa a nenechať sa odpinkať. Škoda, že väčšina ľudí (a hlavne nezamestnaných) je presvedčená, že úplatky sú bežnou súčasťou nášho života a najjednoduchšou a často jedinou cestou, ako niečo dosiahnuť. Na niektorých úradoch ako by ich k tomu viedli a poctivo o tom presviedčali.