Ako sa žije bezdomovcom

Ako dieťa som si spievala pesničku o slimákovi, ktorý mal vystrčiť rožky, lebo keď ich nevystrčí, buchnem ho o kostol a bude z neho apoštol. Vtedy som videla veľa slimákov, ale všetky mali domčeky. Väčšie, menšie, farebné aj čierne. Nechápem, kde sa v posledných rokoch berú slimáci bez domčekov. V našej rodine ich voláme bezdomovci. Na záhrade nás otravujú, pretože vždy obžerú zeleninu, ktorú si v pote tváre dopestujeme. A sú odporne slizké. Ťahajú za sebou pásik slizu a sú všade. Niektoré sú malé ale niektoré sú tučné a vypasené. Tých malých a vychudnutých je oveľa viac. Na betónovom chodníku sa objavujú hlavne po daždi. Sú schované v každom kúte záhrady. Neviem sa ich zbaviť. Je to jednoducho pliaga.Obľubujú ich len deti. Dcéra si zoberie kúsok jahodového listu, čupne si na chodník a kŕmi slimáka. „Na, tu máš, papkaj.“ Ja sa z toho smejem a ďalej okopávam papriku. Raz som jej zaspievala pesničku o slimákovi. Odvtedy ju spieva aj ona a prštekom sa dotýka slimačích „rožtekov“, ktoré sa hneď stiahnu. Začínam si zvykať. Už ju za to nehreším. Hádam jej raz v dospelosti nebudú liezť slimáci bez ulity na nervy ako nám teraz. Veď ktovie, možno v inom živote budeme raz takými slimákmi. A možno ešte v tomto.