Ako dieťa som si myslela, že Boh je strašne milý chlapík s vráskami okolo nebovomodrých očí. Mýlila som si ho s Mikulášom, ale to skončilo, keď nám do hláv natlačili žoviálneho Deda Mráza ako dnes tlačia do detí Spidermana namiesto Maťka s Kubkom. V škole som počúvala, že Boh neexistuje, ale nedokázala som sa ho vzdať. Bol to najlepšie, čo som si vymyslela (okrem bozkávania so spolužiakom a nových topánok s opätkami). Ja som ho mala vymazať z mojej hlavy? To určite! Okrem toho som mala rada večerné zaspávanie, keď si ku mne prisadla mama, pomodlili sme sa k anjeličkovi, dala mi pusu a prikryla ma perinou. Vtedy som celkom reálne videla v prítmí úsmev toho milého, pokojného a dobrosrdečného chlapíka. Bola som tvrdohlavá ako baran a aj keď som na prírodopise odpovedala na jednotku, že naša Zem vznikla z vesmírneho prachu v kombinácii s Big Bangom, vedela som, že musí existovať niečo viac. Prešplhala som sa cez základnú školu do strednej, kde som si nebola celkom istá, že chodiť do kostola je dobrá vec. Nechcelo sa mi, ale chodila som. Asi iba preto, lebo to robilo dobre mojim rodičom. Tak trochu aj mne, pretože na jar pred Veľkou nocou som väčšinou dostala nový baloňák, sveter alebo topánky. Po zime bolo treba deťom dokúpiť zopár vecí, tak prečo to nespojiť s bohumilou činnosťou? Na Veľkú noc som sa preto vždy veľmi tešila. O Vianociach ani nehovorím. Boli a budú najúžasnejšími sviatkami v roku.Neviedli sme s kamarátkami duchaplné rozhovory o viere, ani sme doma nerozoberali bibliu. Iba sme si každý deň sadli k obedu alebo k večeri a spoločne povedali vetu, ktorou sme Bohu poďakovali za jedlo. To si pamätám dodnes. Z tanierov sa parí nedeľná polievka, vonia pečené mäso, všetci sedíme za stolom a máme dobrú náladu. Tá veta bola ako výstrel z pištole pri štarte šprintérov: Pripraviť sa, pozor a môžeme jesť! Mňam. Mám rada niektoré modlitby. Dnes som mama. Chodím do toho istého kostola, spievam tie isté pesničky, hrá ten istý organista (stále tak hrozne), iba farári sa vymenili. Jeden investoval do výmeny zariadenia v kostole, iný podporoval starých ľudí, ďalší mládež, jeden neznášal televíziu a tento posledný akoby neznášal veriacich. Často sa necháva počuť, že málo prispievame na elektrinu, málo sa vzdelávame, veľa klebetíme a šírime nekresťanské hodnoty. Napriek tomu rada chodím do kostola. Nielen kvôli atmosfére a ľuďom ale v poslednom čase hlavne kvôli sebe. A zdá sa mi, že s ľuďmi z dediny sa najčastejšie stretnem po omši pred kostolom. (Asi začnem chodiť aj do krčmy...)Moje deti nemajú problém chodiť na náboženstvo, práve naopak. Majú problém, lebo sa im nechce. Tiež sa modlíme pred jedlom. Nie je jednoduché dostať všetkých v rovnakom čase k stolu. Jeden chce dohrať počítačovú hru, druhý sa ponáhľa za kamarátom, tretí sedí na záchode a štvrtému práve zavolala kamarátka. Odmena je však dokonalá – počas jedenia sa všetci schuti vyrozprávame. Chlapci chodia miništrovať. Nie vždy sa im chce. Považujem to za normálne. Ale nie vždy. Sem-tam mám pochybnosti, či ich nemám nechať rásť, ako uznajú za vhodné. Potom si spomeniem na mamine brucho a večerné zaspávania. Sem-tam si prečítam bibliu, kresťanskú a filozofickú literatúru. Aj tak mi je veľa vecí nejasných a nie som si istá, či uvažujem správne. Sem-tam si prečítam na internete, aká som zmanipulovaná, bigotná a mám klapky na očiach. To tvrdia niektorí ateisti o veriacich. Obyčajne veľmi všeobecne a obyčajne o všetkých. Aj ja som veriaca, takže by sa ma to malo dotýkať. Čudné, ale nedotýka sa. Usmejem sa. Tak trochu mi je takých ľudí ľúto. Nevidia si ďalej od nosa. Ale to robia aj niektorí veriaci. Mne viera v živote pomáha, cítim ľahkosť, pokoj a slobodu. Neznamená to, že to isté nemôžu cítiť ateisti. Necítim nenávisť a nemám potrebu nikomu ubližovať ani dokazovať svoju pravdu. Keď vidím, že niekomu ubližujú, keď cítim nespravodlivosť alebo keď s niekým nesúhlasím a je to pre mňa dôležité, tak sa ozvem. Pokojne a slušne. Aj vtedy som veriaca. Nie vždy sa mi to darí a v mladosti som bola vo vyjadreniach ohnivejšia. Dnes svoj čas vážim a vážim aj slová. Je to ťažké, nie vždy sa darí. Je ťažké mať nadhľad. Tak ako je ťažké odhadnúť, kde je pravda. Jan Werich napísal: „Manželky umírají a nevěsty se roděj. Taký je běh světa a nám nezbývá než poslouchat vrchnost, ať už je to Bůh, nebo počítač, nebo Marx.“ Každý si žije svoj život. Tak ako každý ho aj ja žijem s chybami a nedostatkami. A vybrala som si svoju cestu. Nie je príjemná, ako si možno niektorí myslia. S Bohom nie je život jednoduchší. Práve naopak. Od veriacich sa očakáva viac. Neviem prečo, ale je to tak. Asi to tak aj má byť. Cez nás sa niektorí ateisti snažia dokázať, že Boh neexistuje. Každý náš chybný krok, každé naše chybné rozhodnutie niektorí využívajú ako argument vo svoj prospech. Podľa niektorých chceme byť za každú cenu ideálni, mravne dokonalí, iných poučujeme, vodu kážeme a víno pijeme. Okrem toho, že mám rada pivo, som iba veriaci človek z mäsa a kostí, presne taký, ako ateisti. A ešte k tomu som aj žena. A veriaca žena, to je kapitola sama o sebe.
Ako sa žije veriacim
Od malička som veriaca. Do kostola som chodila skôr, ako som sa narodila. Moja mama netušila, že keď sa bude modliť, ja to budem počuť. Nevedela, že keď ona bude na omši spievať, do mňa sa tie melódie dostanú tak ako zvuk šijacieho stroja a dychoviek, ktoré počúvala večer z televízie. Moravanka aj s Mistříňankou sa mohli rozdrapovať, koľko chceli, keď som ich zbadala, mala som ich plné zuby. Pesničky v kostole tiež neboli veľké terno, ale dobrý organ v kombinácii s báječnou akustikou, historickým priestorom a kreatívnym organistom bolo predsa len iné kafe. Mali sme v našom kostole mizerného organistu, ale zato vtipného farára, ktorý s nami hral futbal a počas kázní sme sa mohli nahlas zasmiať. V škole sme zas mali nafúkaného riďasa, ktorý nám zakazoval chodiť do kostola. Asi preto som tam chodila rada. Asi nie kvôli Bohu. Vlastne kvôli a napriek niektorým ľuďom. Vyše tridsať rokov.
