Cítim sa ako vo Švajčiarsku

Čím viac sme sa blížili k Alpám, tým viac sme v aute zapínali kúrenie. Najhoršie to bolo v noci (spali sme v Octavii Combi, čo je síce vo Švajčiarsku zakázané, ale my sme predsa Slováci ošľahaní vetrom z východu aj zo západu aj dymom z opekačiek). Švajčiarsko nás očarilo svojimi nenormálne zelenými lúkami, ktoré akoby denne niekto kosil a polieval. Pochopila som prečo. Celý deň svietilo slnko a večer sa obloha zatiahla. „No, a máme po peknom počasí,“ hovorila som si, pretože som vyrástla na Slovensku. To na našej Podunajskej nížine keď sa zatiahne obloha, tak trvá niekoľko dní, kým prestane pršať. Lenže pod Alpami to nie je ako pod Tatrami. Tam v noci prší a cez deň svieti slnko, v noci prší a cez deň svieti slnko a tak stále dokola. „Preto tu majú takú peknú trávičku, muškátiky v oknách a upravené námestíčka!“ buchla som si po čele prvé ráno, keď som sa zobudila do prekrásneho slnečného dňa po daždivej noci. A preto majú Švajčiari toľko času na úsmevy a nezapájajú sa do vojen. Pán Boh ich požehnal dostatkom vlahy aj slnka a tak sa môžu venovať všeličomu inému a zrejme aj užitočnejšiemu. Nie ako my Slováci. Robíme v záhradách ako otroci a horko-ťažko z nich niečo vydolujeme. Potom sme jedovatí, lebo na nič nemáme čas. To Švajčiari sú úplne iní. Spokojní s tým, čo majú (a nemajú také domiská ako u nás), sú slušní a úctiví a vážia si prácu druhého. Nevedela som sa vynadívať na strapce hrozna, ktoré som mohla dočiahnuť rukou takmer z auta, pretože tam chýbalo oplotenie. Najväčší zážitok som nemala z pohľadu na opravené kultúrne pamiatky alebo kultúrne prostredie či výborné cesty (a pri nich upravené oddychové miesta, kde nemecky hovoria ľudia jedli domáce zásoby, ktoré si zrejme zobrali na výlet). Obdivovala som stánky pri malých farmách, kde predávali kytice slnečníc. S otvorenými ústami som zízala na autá, ktoré zastavujú, z nich vystupujú ženy a kupujú si slnečnice. Nešokovali ma autá, ani ženy, dokonca ani predávajúci, ktorí predávali pod strieškou pekného dreveného stánku, kým za ich chrbtami bol veľký dvor s hromadou starých strojov. Šokovalo ma to, že si ľudia kupovali slnečnice, kým na jednej a druhej strane cesty boli dlhé lány slnečníc. Stačilo len zastaviť o päťdesiat metrov ďalej a natrhať si... Dnes sa cítim ako vo Švajčiarsku. Včera napršalo a dnes je krásne modrá obloha. Nemusím polievať papriku, cibuľku ani trávnik. Naša škodovka stále stojí zaparkovaná pred naším domom a o ôsmej mali v obchode nielen čerstvý chlieb, rožky a mlieko, ale aj banány, pomaranče, niekoľko druhov jogurtov a čokolád. Na rannej omši žmolilo v rukách ruženec zopár babiek a za kostolom kosili trávu miestni nezamestnaní. Decká s farebnými ruksakmi na pleciach ledva prebehli cez hlavnú cestu, ktorá bola samý kamión, mercedes a pick-up. Hovorím si, veď sme ako vo Švajčiarsku. Len tá suseda keby pri sypaní zrna sliepkam toľko nenadávala a predavačka ráno v obchode nestrúhala kyslú tvár, že ju zdržujem pri pokladni. Nevšimla som si, kde je uložená krupica. To sa určite stáva aj Švajčiarom.