Dnes som vypila burčiak až do dna

Napriek tomu alebo práve preto, že je jar, mám nutkanie chodiť po obchodoch s oblečením. Navštevujem sekáče aj módne butiky. V butikoch sa inšpirujem, skúšam si veci a uspokojujem svoju dušičku, ktorá piští po módnych trendoch a obracia môj zrak na super oblečené ženy v časopisoch. V sekáčoch nakupujem a uspokojujem druhú časť duše, ktorá ma drží pri zemi a obracia môj zrak do mojej peňaženky. Raz počúvam jednu, raz druhú časť môjho ja. Vždy sa na niečo vyhovorím a neviem si konečne naliať čistého vína (s čím by určite súhlasili obidve moje ja) a priznať si, ktoré ja mám vlastne počúvať. Jarné burčiakové šumenie neobišlo minulý týždeň ani mňa. Vybrala som si šumnú predajňu na nitrianskej pešej zóne, do ktorej ma poháňala pištiaca časť mojej duše. Prehŕňala som sa medzi blúzkami. Boli naozaj prekrásne. Päť rovnakých strihov vo všetkých farbách od bielej cez ružovú, tyrkysovú, hráškovú až po modrú. Nevedela som, kde sa mám skôr pozrieť. Cena nebola prehnaná – od 900 do 1 200 korún. Zrazu sa za blúzkami ozval známy hlas: „Servus Jolana, zas sme sa tu stretli? Jak sa máš?“ Pozriem sa lepšie pomedzi tyrkysové blúzky a koho nevidím? Spolužiačku zo strednej. „Čau Jana. To je ale náhoda. Ja som tu bola dvakrát a stále sa s tebou stretnem. Mám sa fajn. Decká sú zdravé, máme kde bývať, čo jesť a nerozvádzam sa. Čo by som viac mala chcieť, nie?“ Obe sme sa zasmiali. „Ja som si prišla niečo vybrať,“ pokračovala Jana. „Chodím sem pravidelne. Dnes dostali nový tovar. Je fantastický. Len ešte neviem, či si mám kúpiť topánky alebo nejaké handry,“ dodala a ja som ju už videla o dva metre ďalej. Vybrala som si tri blúzky. (Vedela som, že si pravdepodobne ani jednu nekúpim, ale to predavačka netuší a ja sa môžem obzerať v zrkadle, koľko chcem). A oblečenie si kupujem iným štýlom ako Jana. Keď sa mi zdá, že potrebujem nohavice, tak kúpim nohavice a nie spôsobom: idem si niečo pekné kúpiť. Čo by sa ti stalo, keby si jednu kúpila? Pišťala moja duša. Manžel ťa dokonca už niekoľkokrát poľutoval, že stále nakupuješ v sekáči. Aj minule ti chcel kúpiť blúzku, ktorá sa ti zapáčila vo výklade. Ale ty iba: „Čo si. To je veľa peňazí. Vieš koľko kníh si za to môžem kúpiť? Alebo tú peknú grafiku? Alebo deťom poriadne kopačky.“ A išli ste ďalej. „Ale veď hej, ja viem. Ale keď mne je ľúto dať toľko peňazí za jednu vec, ktorá o rok vyjde z módy. Keď si predstavím, koľko ďalších užitočnejších vecí za to kúpim...,“ hovorila som si v duchu a moja prízemná časť duše múdro prikyvovala. Stála som pred skúšobnou kabínkou a čakala, kedy sa uvoľní. Medzitým sa okolo mňa premotalo niekoľko ľudí. Mamina, ktorá kupovala dcére nohavicový kostým na ústne maturity, mladý párik, kde on len tak ledabolo prehodil, aby si ona niečo vybrala. Ona sa len tak ledabolo prehrabávala medzi vecami. Keď som sa dostala do kabínky, vo vedľajšej si skúšala šaty štíhla, prsnatá blondínka. Nevedela sa rozhodnúť medzi dvomi blúzkami. Jej sa veľmi páčila červená, ale predavačka a mužský hlas vonku ju presviedčali, že jej oveľa lepšie pristane modrá. A tak sa niekoľkokrát prezliekla a aspoň dvakrát sa im ukázala v jednej a trikrát v druhej blúzke. „A viete čo? Veď ja si zoberiem obidve. Čo sa tu budem zbytočne trápiť.“ „Jasné,“ povedal muž a predavačka povedala len: „To je správne rozhodnutie.“ A kým jej nablokovala sumu 2 400 korún, ešte stihla dodať: „A prídite aj na budúci týždeň. Dostaneme prekrásne nohavice.“Neviem, kto zaplatil tie dve blúzky. Ja som sa pozerala na seba v zrkadle a videla som takmer štyridsiatničku v blúzočke, ktorá sa hodí pre násťročné. Vypila som svoj burčiak do dna. V tej chvíli sa mi zdalo, že som si konečne naliala čistého vína. Pochopila som, že musím presvedčiť moje tretie, vlastné ja, aby sa rozhodovalo bez výčitiek. Aby som vedela vypočuť argumenty jedného aj druhého ja a našla pokoj v duši. Slobodne sa rozhodnúť, nič si nevyčítať a neospravedlňovať sa za svoje rozhodnutia. Hlavne, keď ide o takú malichernosť, ako je oblečenie. Lenže to vlastné, pokojné a vyrovnané ja, hľadám už roky a čo je horšie, chýba mi aj pri dôležitých rozhodnutiach. Vyšla som z kabínky, blúzky som podala predavačke, ktorej som povedala, že sú mi malé. Poďakovala som, zakývala spolužiačke, ktorá si v druhej časti predajne skúšala topánky a vyšla som na ulicu. Moja duša nepišťala. Bola ticho ako pena na burčiaku. Bolo mi fajn. Vyrovnaná a pyšná na svoje rozhodnutie nič si nekúpiť, pritom nezávidieť druhým a napriek tomu sa tešiť z jarného dňa, som vykročila smerom k divadlu. Môj stoický pokoj prekazil len výklad u Baťu, kde ponúkali fantastické zľavy na novú jarnú kolekciu topánok.