O jednej fotografii

Mladá žena v jemne ružovej blúzke a šedej pletenej vestičke drží v ľavej ruke veľkú tabuľu, na ktorej je jasne napísané, kto, koľko a vďaka komu dáva pani Miriam „dva roky prázdnin...“. Táto žena akoby v chvate pravou rukou stíska ruku druhej ženy, ktorá je oblečená v čiernych nohaviciach a bledomodrom tričku. Pod fotografiou je text: Štastnej výherkyni blahoželá PR Specialist Zuzana T. Všetko sa to odohráva v starom dome, pretože v pozadí vidieť pec s rúrou, ktorá vedie do komína. Obidve ženy sú na pohľad úplne iné. Zuzana T. je štíhla, trochu blondína s voľne spustenými vlasmi po plecia. Je mierne naklonená dopredu, akoby bola rozbehnutá. Pri pohľade na ňu mám pocit, že sa rýchlo snaží vybaviť pracovnú povinnosť a zas beží ďalej. Pani Miriam je bucľatejšia, má čierne kučeravé vlasy, okuliare a úsmev. Stojí pokojne. Taká obyčajná ženička z dediny. V článku som sa dočítala, že je nezamestnaná a s manželom prerábajú domček. Tých 15 tisíc každý mesiac počas dvoch rokov sa im zíde. Bodaj by nie. Nevedela som sa na tú fotku vynadívať. Je v nej veľa o nás - ženách. O tom, ako sa niektoré z nás ponáhľajú zarábať koruny a sú nespokojné a ako sa tie druhé, možno tiež nespokojné, pokojne usmievajú. Fotografii rozumiem. Nerozumiem názvu článku: „Naša spoločnosť sa bude dva roky starať o rodinu pani M.“ Ak by napísali, že na dva roky ju finančne zabezpečia, tak to chápem. Ale posielať niekomu peniaze a pritom tvrdiť, že sa o neho stará, je nezmysel. Starať sa o rodinu je predsa niečo oveľa viac. Je to ako keby otec každý mesiac posielal peniaze na svoje deti a chválil sa, že sa o ne stará. Iba ich finančne podporuje. A to zďaleka nestačí na to, aby sa to dalo nazvať starostlivosťou o rodinu.