Stretnutie s Jánom Slotom v Chorvátsku bolo neuveriteľné

Stalo sa to niekoľko kilometrov za Záhrebom. Uháňali sme novou diaľnicou v sobotu dopoludnia a tešili sa, ako rýchlo a bezpečne sa dopravíme do Splitu. V miestnej rozhlasovej stanici čosi mleli o niekoľkokilometrovej zápche pred tunelom Mala Kapela, ale my sme tomu v našej dovolenkovej eufórii neprikladali veľký význam. Zrazu sa pred nami objavil dlhočizný had, ktorý sa pohyboval slimačím tempom. Naša rýchlosť sa v tej chvíli zmenila na necelý kilometer za minútu. Diaľnica sa našťastie krútila dosť odvážne, takže sme videli len na pár sto metrov dopredu. Keby sme vedeli, že je to iba koniec hadieho chvosta, ktorý má dvanásť kilometrov, asi by sa naša rodina načisto rozpadla a skončila v troskách. Najprv sme si mysleli, že o niekoľko minút to prejde a my opäť poletíme ako šíp priamo do cieľa našej cesty, ktorým bol ostrov Hvar. Lenže hadisko sa krútil a naťahoval, až prešla nie pol hodina ale dobré dve hodiny. Dvanásť kilometrov za dve hodiny! V tom najväčšom úpeku! Vyskúšali sme všetky stavy mysle od optimizmu cez zúrivosť až po totálnu rezignáciu a odovzdanie sa osudu. Okolie bolo čerstvo rozryté a tak sme deťom ponúkali všetky možné slovné hry, domáce špeciality a pravú slovenskú minerálku. To aby sme ako-tak odľahčili auto a situáciu. Okolo nás si to šinuli kamióny, autobusy a osobné autá. Z niektorých vybehovali rodičia s malými deťmi, ktorým sa od nedočkavosti triasli kolená. Kým deti sa tvárili slastne, dospelí s hrôzou zisťovali, že ich dopravný prostriedok vôbec nečaká a mizne v záplave ďalších áut. Tak sme pri okraji diaľnice videli väčšinou kvočiacich, stojacich alebo utekajúcich ľudí. Keď sme už takmer umierali od nudy, objavilo sa vedľa nás Audi so zlatou metalízou a za volantom nesedel nikto iný ako sám Slota. Najprv sme tomu nechceli veriť. Žeby to bol naozaj on? Veľmi nesledujeme bulvárne médiá a tak sme si to nevedeli overiť ani podľa mladej ženy, ktorá sedela vedľa neho. Vzadu sedel ďalší zmiešaný pár. Vekovo približne rovnako ako Slotovci, vlastne viac ako Slota. Tvárili sme sa skutočne distingvovane. Žiadne búchanie na sklá a kývanie rukami, aby si nás všimli. Uvedomovali sme si politikovu nepríjemnú situáciu. Raz bol pred nami, raz za nami a niekoľko minút bol dokonca zarovno s nami. Obyčajnými smrteľníkmi. Aj on sa tváril veľmi distingvovane. Až sme nechceli veriť, že je to naozaj on. Pravou rukou držal volant, ľavou sa opieral o zatvorené okienko a mierne si zakrýval tvár. Žiadne úsmevy a kývanie svojim potencionálnym voličom. Len pohľad vpred. Dokonca ani nevybehol z auta a nič nevykrikoval. Po chvíli odbočil smerom na Rijeku. My sme ešte dlho potom meditovali nad tým, či išiel cez Rakúsko alebo Maďarsko.Známi z Martina, ktorí cestovali s nami, nás na najbližšej benzínke poťapkávali po pleci a opakovali, aké sme mali obrovské šťastie. Z kolóny, v ktorej bol aj Slota, sme vyviazli živí. Máme totiž komárňanskú ešpézetku.