Tri sestry

Súkromní predajcovia, ktorí prídu predávať oblečenie alebo zemiaky pred budovu obecného úradu, si za vyhlásenie v miestnom rozhlase zaplatia sto korún. Ďalšiu stovku zaplatia za predajné miesto. Lenže ja som škrob a lenivec. Nechce sa mi chodiť na úrad a platiť za vyhlásenie oznamu o tom, že sa nerozvádzam. Poznáte to: v umelohmotných lievikoch zavesených na stĺpoch zachrčí, niekto začne hulákať niečo z Repete a potom sa ozve: „Vypočujte si oznamy. Pekáreň Čakajovce predáva starý chlieb za desať korún.“ alebo „Súkromný predajca predáva sadbové zemiaky, odroda Lipta, v dvadsaťpäťkilových baleniach po desať korún. Koniec oznamov.“ Niektoré babky a ženy na materskej to poriadne nepočujú, lebo nestihnú vystrčiť hlavu do okna, iné to nepočujú preto, lebo im v kúpeľni skáče automatická práčka alebo v tej chvíli prefrčalo pred ich domom auto. Takže nebudem nič riskovať a radšej im to oznámim takto, cez internet. Priznávam, je to tiež risk, pretože si akurát túto stránku nepozrú. Ale možno ju svojim babkám otvoria vnúčatá, keď k nim prídu pre dvacku na zmrzlinu. Vyhlásenie správy o tom, že sa nerozvádzam, je veľmi dobrý nápad. Ušetrím mnohým spoluobčiankam čas aj energiu, ktorú by mohli využívať na varenie, upratovanie a prácu v záhrade. Nemusia ho márniť na klebetenie. Moja staršia sestra prišla za mnou na kus reči (pozor, nie na klebetenie ale na kus reči, pretože ja zásadne neklebetím) a pri odchode povedala: „Ozaj, Grétka sa rozvádza, vieš o tom?“ Zasmiala som sa, pretože Grétka je naša mladšia sestra a zatiaľ si ešte nájdeme čas na pokle... pardon, na kus reči. To by som o tom musela niečo vedieť, že má v manželstve vážne nezhody! „Tak vrav, som zvedavá,“ hovorím jej a prekrížim si ruky na prsiach. A tak sme chvíľu stáli pred naším domom, slniečko príjemne hrialo, sestra sa opierala jednou nohou o bicykel Liberta a dedinské decká lietali po ulici na dvojkolesových horských tátošoch. „Minulý týždeň sa ma to opýtala jedna žena v autobuse, keď som išla z roboty,“ pokračovala sestra s vážnou tvárou a takmer potichu. „Vraj už dávno nevidela Grétkinho muža. Nechodí do dediny a ľudia si všeličo začínajú myslieť. Grétka je stále doma a v poslednej dobe vídať na dvore novú Fabiu s bratislavskou značkou. Lenže ona tým rečiam veľmi neverí, lebo na Veľkú noc videla Grétku v kostole, ako ide na prijímanie, takže asi nebude rozvedená.“ Obe sme sa z chuti zasmiali. Potom som sa s ňou rozlúčila. Keď som sa otočila, že sa vrátim do domu, zrak mi padol na manželovu služobnú Octaviu s novozámockou značkou, zaparkovanú pred domom. Vtedy mi v hlave skrsol nápad, že by som mala dať vyhlásiť do rozhlasu krátky oznam. „Oznamujem občanom, že strieborná Octavia nepatrí rodine Čulákových. Rodina vlastní Škodu 120 L a môj manžel nie je podnikateľ ale pracuje pre firmu v Marcelovej pri Nových Zámkoch. A zatiaľ sa nemienime rozvádzať. Koniec oznamu.“ Ešte šťastie, že sa stretávam so sestrami a nájdeme si čas na kus reči. Užívame si chvíle, kedy nie sme rozvedené, máme oboch rodičov a nepostihlo nás nešťastie v podobe dedičského konania. Po tom, čo som počula o jednej rodine, ktorá býva na hornom konci dediny, ako sa po smrti otca hádali o rodičovský majetok, si asi ťažko nájdeme čas na kus reči. V tej rodine bolo všetko v poriadku dovtedy, kým sa nemuseli deliť o majetok. Vraj sa už ani nerozprávajú. Dokonca sa idú súdiť za ublíženie na zdraví, lebo brat naháňal brata so sekerou v ruke, keď mu nechcel prepustiť kosačku na trávu. Alebo sú to len klebety?