Z jednej ministerskej návštevy

Minister s úsmevom prijal kyticu a v slávnostnej atmosfére vkráčal dnu. Ja som sa nenápadne opýtala riaditeľky školy: „A načo sem prišiel? Teda, ehm, ako to, že prišiel práve sem?“ Riaditeľka mi vysvetlila, že najvyšší predstavitelia KDH a členovia vlády majú v tento deň pracovný výjazd do Nitrianskeho kraja. Ach tak, to už poznám. Niekoľko ministrov a ďalších funkcionárov sa stretne počas jedného dňa s pracujúcimi v závodoch, s pracujúcimi v štátnej správe, so študentmi a prijme pozvanie na obed od niektorého primátora (hoci aj starostovia by na to určite našli fondy). Bežná rutina. Prečo som tu bola ja, mi bolo jasné. Mám na škole tri deti, som novinárka a okrem toho predsedníčka rodičovskej rady a podpredsedníčka školskej rady. A ešte k tomu aj miestna poslankyňa. Bolo mojou povinnosťou nájsť si čas a doplniť uvítací výbor. Ale prečo sem prišiel minister školstva? Postupne som zistila, že na škole je žiačik, ktorý má rodiča a a ten rodič má rodiča, ktorý osobne pozná ministra školstva. Ach tak, chápem. Minister prešiel prázdnou chodbou. Práve prebiehala druhá vyučovacia hodina. Nasmerovali ho do špeciálnej triedy. Navštevuje ju niekoľko detí s mentálnym postihom. Pánu ministrovi niečo prečítali, niečo zarecitovali, pani učiteľka povedala niečo o ich aktivitách. On ich trpezlivo počúval. Potom sa rozlúčil a deťom odovzdal dve lopty, ktoré mu napochytro podal ďalší vysoký muž v čiernom obleku. A tak tam všetci chvíľu postáli a potom sa presunuli do riaditeľne. Ja som zostala na chodbe. Nepatrilo sa, aby novinári počúvali rozhovory medzi šestnástimi očami. Predstavovala som si, o čom sa asi v riaditeľni rozprávajú. Riaditeľka sa pravdepodobne slušne posťažuje, aké majú problémy s nedostatkom financií, odmeňovaním učiteľov, s chátrajúcou budovou a chýbajúcou telocvičňou. Minister pravdepodobne pokýva hlavou a povie: „Vieme o tom, snažíme sa všetko riešiť, ale viete, ide to veľmi ťažko. Snažte sa pochopiť aj vy nás.“ Riaditeľka pravdepodobne bude súhlasiť a možno bude pokračovať a možno už nie, pretože minister sa bude ponáhľať. Určite bude meškať. Starosta sa veľmi ohlasovať nebude, pretože nekandidoval ani za jednu koaličnú stranu, takže má smolu. Hádam niekedy inokedy a s iným ministrom...Rozmýšľala som, čo sa ho mám ako novinárka opýtať. Vždy keď som si sformulovala otázku, sformulovala som si aj imaginárnu odpoveď. Dnes by som vedela, čo sa mám opýtať. Určite niečo v zmysle: „Bolo odvolanie štátneho tajomníka nečakané alebo ste o tom uvažovali dlhšie?“ Neviem, čo by minister odpovedal, ale odpoveď by bola určite krátka, pretože minister plánuje v krátkej dobe tlačovú besedu v Bratislave, takže... Takže som sa ho minulý pondelok nič nepýtala. Škoda, že neprišiel tento pondelok.Minister sa ešte na pár minút zastavil u prváčikov, prešiel prázdnou chodbou, s úsmevom sa rozlúčil, nasadol do limuzíny a odfrčal. Ponáhľal sa na besedu s učiteľmi, ktorá mala byť v zasadačke mestského úradu v Nitre. Tí najodvážnejší sa tam určite ohlásili a povedali svoj názor na reformu. Taký všeobecný, aby sa ukázali, že vedia bojovať. Chcela by som ich vidieť, keď sa stretnú s ministrom osobne. Či už na pôde ministerstva alebo na pôde ich školy. Predstavujem si, ako väčšina lobuje pre svoju školu a svojich žiakov. A cez nich často aj pre seba. (A neplatí to len pre školstvo.) To ešte tí ľudia netušili, že keby mali dobré kontakty na štátneho tajomníka, mohol im neskôr pomôcť po stránke kultúrnej. A možno im raz pomôže aj ako prezident. Čert ho vie, ako sa to všetko ešte zomelie.Dodnes mnohí ľudia z našej dediny nevedia, že na škole, kde sa učia ich deti a vnúčence, bol minister školstva. Zaradiť do nabitého ministerského programu návštevu práve tejto dedinskej školy si vyžadovalo určite veľké úsilie. Škoda, že z tohto pohľadu jeho návšteva vyšla nazmar. Ako poznamenal sám minister: „Žiaci určite lepšie poznajú finalistov Superstar, ako mňa.“ A mal pravdu.