Zo života "dedinskej" poslankyne 2

Svitlo mi až na piatkovom zasadnutí. Dovtedy som búchala hlavou o múr, ktorý mal podobu starostu a nevedela som ho ani za svet preraziť. Namiesto mňa sa to podarilo slabšiemu infarktu, ktorý ho zdrapol na jar, ale našťastie pustil z pazúrov. Nie, neprajem mu nič zlé. Práve naopak. Práve vtedy mi došlo, že mu zbytočne ubližujem. Na zastupiteľstve najviac do neho zapáram, vykrikujem všetky prehmaty, ktoré urobil alebo skôr, ktoré nedokázal zakryť, ukazujem na chyby, pripomínam ničnerobenie a kritizujem minimálne zmeny v obci. Aj on je predsa len človek! Tiež nedokáže robiť zázraky! Ako vzor som si zobrala ministerku Radičovú. Bože, tá je pokojná ako hladina rieky pri večernom súmraku. Ja som ostrá. Všetko chcem riešiť priamo od podlahy. A to náš starosta nemá rád. Neznáša, keď mu niekto príliš hlasno oponuje a kecia do jeho plánov. Ale keď ho presvedčíte, že to bol jeho nápad, všetko sa zrazu zmení a on sa rozjasní ako slniečko.Pochopila som, že byť poslankyňou je ako byť manželkou. Keď chcem niečo dosiahnuť, musím uhýbať, kľučkovať, zatínať zuby, prípadne ich v príhodnej chvíli ukázať. Potom mám veľkú šancu, že spoluhráča presvedčím, aby urobil, čo považujem za dobré. Pri mojom mužovi mám aj iné možnosti, ale naša rodina si zaslúži oveľa viac obetavosti, ako som ochotná urobiť pre funkciu poslankyne a blaho obce. :-)A tak mi zostáva len štandardný spôsob komunikácie. Ešte pred rokom by som pri rozporuplných vyjadreniach pána starostu vyskočila ako hadom uštipnutá. Nemôžem za to, ale keď vidím do neba volajúcu nespravodlivosť, tak sa ohlásim. Je to moja choroba, ale liečim sa. Volím nadhľad a mierumilovné metódy boja za dobrú vec.V piatok to fungovalo. Prvý krok bol, že som neustále pila minerálku. To aby mi srdce nebúšilo až v krku a aby sa znížil môj adrenalín. Nikdy som nepočula, že by to pomáhalo, ale inú možnosť som nemala. Neustále som sa upokojovala, zbytočne som neskákala do reči (horko-ťažko sa mi to darilo) a snažila som sa hovoriť ticho a pomaly. Som na seba pyšná. Podarilo sa. Aj keď stále mám rezervy a mám sa čo učiť. Pre mňa za mňa aj od Radičovej.Prvá ťažká chvíľka prišla, keď pán Miko a pán Fábry, naši miestni podnikatelia, predložili návrh na odkúpenie obecnej budovy, v ktorej majú papiernictvo a mäsiarstvo. Strecha im padá na hlavu a obec nemá peniaze na rekonštrukciu. Dobre, už som sa zmierila, že obec nikdy nebude mať peniaze na rekonštrukciu a tak ideme budovu predávať. Ibaže zrazu bol problém, že na tom mieste obec plánuje robiť parkovisko a potom, že je to blízko plynového vedenia, vyrúbu sa stromy, zničí sa zeleň, park pre deti a ... Nerozumela som starostovi. Najprv jajkal, že nemáme peniaze a bolo by to dobré predať, potom že to tak nebude dobre, ako to chcú podnikatelia a že sa s tým nedá nič robiť. Už som chcela vyprsknúť, že to umelo naťahuje, že neupravenej zelene máme v dedine habadej a či má nejaké iné plány s budovou a pľacom vedľa. Rokovali sme o predaji budovy v priebehu polroka trikrát a podnikateľov sme vždy odpinkali, aby prišli s novým návrhom. Zaťala som zuby a jemne navrhla, že by bolo fajn, keby si spolu sadli a na najbližšom zasadnutí predložili návrh, s ktorým bude spokojný pán starosta ako predstaviteľ obce, stavebná komisia aj podnikatelia. Čuduj sa svete, môj návrh prešiel. Prvé víťazstvo. Heuréka! (Pán starosta ale nezaprel v sebe komunistickú minulosť a niekoľkokrát nám pripomenul, čo s tým má spoločné obec a prečo majú ísť na „miesto činu“ členovia stavebnej komisie, nech si to všetko zmerajú a pripravia podnikatelia). Iba som si logla minerálky.Druhá ťažká chvíľa nastala pri schvaľovaní rozpočtu. Opäť som zaťala zuby a súhlasila som so sumou 400 tisíc korún pre šport. No a to je tá politika, ktorá sa robí na miestnej úrovni. Poslanci, ktorí odklepnú peniaze na futbal, majú šancu, že budú zvolení aj o štyri roky. A je to v našej dedine celkom zaujímavý džob, pretože mesačne budú dostávať tisíc korún. Či prídu alebo neprídu na zastupiteľstvo. To odsúhlasili v piatok. Ja som bola proti. Povedala som, že by nás nemali stimulovať peniaze. Iba sa zahniezdili na stoličkách. Dobre. Prešlo to. Doteraz sme mali šesťsto korún, v prípade že sme neprišli na zasadnutie, tak „iba“ tristo. Ak sa nemýlim. Kde sa vzali, tam sa vzali, zrazu boli peniaze nielen na zvýšenie pravidelnej odmeny poslancom ale aj na mimoriadnu odmenu. A tak pán starosta s pýchou v hlase navrhol každému z nás (je nás deväť) po päťtisíc korún. Skoro som spadla zo stoličky. To bolo hneď potom, ako nás šokoval správou, že prešli (aj vďaka nemu) projekty financované z fondov EÚ. Dostaneme peniaze na rekonštrukciu ciest, chodníkov, autobusových zastávok a cez vodárenskú spoločnosť sa dokončí aj kanalizácia. Paráda! Vyslovila som poďakovanie, že sa konečne niečo hýbe.Ibaže ja som pre to neurobila nič, tak prečo by som mala dostať odmenu? Tú nech dostane starosta, keď si ju zaslúži. Alebo pracovníčky obecného úradu. Ibaže kontrolór (máme odborníka naslovovzatého, lebo robí hlavného kontrolóra aj Mestu Nitra a tuším ešte jednej obci) nás upozornil, že tieto peniaze nie sú v mzdových fondoch a preto sa nedajú použiť pre pracovníkov. Stíchla som. A tak sme si odklepli vlastné odmeny a následne aj odmenu pánu starostovi. Dopriali sme mu dvojnásobok jeho mesačného platu. Ten je štyridsaťtisícový. Keď už idú tie Vianoce...No a keďže som zodvihla ruku za peniaze na futbal a minule za kúpenie novej kosačky na obecnú a ihriskovú trávu (stará bez stopy zmizla), dokonca aj za šťavnatú odmenu starostovi, mohla som vyrukovať s vlastnými požiadavkami. A tak som presvedčila poslancov, že treba kúpiť vybavenie do kuchyne kultúrneho domu, ktorá bola zariaďovaná ešte za socializmu. Začala som šetrne a navrhla som, aby sa kúpili aspoň taniere, príbory a poháre. Tri roky som to navrhovala a nič. A predstavte si, zrazu to prešlo. Musela som síce konkrétne uviesť, kde tie peniaze v rozpočte naškrabeme, ale ubrala som desať tu, desať tam a nakoniec to ani nechýbalo. Štát začína byť štedrejší, v obci sme začali s predajom pozemkov a ukazuje sa aj predaj tej starej haraburdy v strede dediny pre podnikateľov. Bolo to najštedrejšie zastupisteľstvo v mojom živote. V piatok sa mi aj neuveriteľne darilo. Vlak bol rozbehnutý a ja som to využívala. Usmievala som sa na starostu, až som ho presvedčila, aby súhlasil s päťtisícovou podporou na nákup učebných pomôcok pre školu a aby sme mali v strede dediny vysvietený vianočný stromček. Náš pán farár minulý rok odmietol financovať osvetlenie a tak sme nemali nič. Ak Pán Boh dá a motyka vystrelí, bude aj vianočný stromček, nové cesty, kanalizácia a nové školské mapy. A možno aj nový pán farár. Mrzí ma len jedno. Že som nedokázala presvedčiť starostu a poslancov, aby sme dali na nákup kníh do miestnej knižnice viac ako desaťtisíc korún. Ale vo chvíli, keď si odklepli odmenu päťtisíc korún, som sa rozhodla, že za moju odmenu kúpim do knižnice nového Harryho Pottera a možno aj dvoch a nejaké encyklopédie. Až potom možno presvedčím poslancov, že do kníh, vzdelania a do detí treba investovať. Osobný príklad je na nezaplatenie...Je mi jedno, čo si ľudia pomyslia. S tými peniazmi som nerátala a keď ich domov neprinesiem, naše deti nebudú hladovať. (Ale musela som jedného Harryho prisľúbiť.) A ja sa aspoň budem môcť pozrieť svojim voličom do očí. V piatok som pochopila, že ľudia nekritizujú platy poslancov preto, lebo sú príliš vysoké. V skutočnosti im vadí, že ich nedostávajú práve oni. Som presvedčená, že keby boli poslancami, tiež by ich bez mihnutia oka odklepli... Na tieto Vianoce sa celkom teším. A konečne po troch rokoch aj na najbližšie zastupiteľstvo. Našla som cestu. Pretože kde je vôľa, tam je aj cesta...PS: Upozorňujem všetkých občanov (nielen tých v našej dedine), aby si našli čas a niekedy sa išli pozrieť na sedenia poslancov. Vypnite televízor, zodvihnite zadky a zaujímajte sa o to, čo je pre váš život dôležité a podstatné. Chápem, že sledovať, či vyhrá Mišo alebo Anča, je oveľa atraktívnejšie a príjemnejšie ako počúvať drísty o tom, koľko peňazí vyčleniť na rozvoj obce. Ak by prišlo zopár voličov na naše posledné zastupiteľstvo, určite by niektoré rozhodnutia poslanci neurobili. Rozumiem, čo mi chcete povedať. Presne tak. Treba si zistiť termín, v ten deň rýchlejšie uvariť večeru alebo neísť do krčmy...