Ako som nechytila Hrbatého raketu a pochutila si na šalátovej mise

V živote som nehrala tenis, nikdy som na živo nevidela žiaden zápas a mená ako Ljubičič a Ančič mi veľa nehovorili. Oveľa viac viem o Borgovi, Lendlovi či McEnroeovi, ktorí boli mojimi idolmi, keď som bola tínedžerka. Aj semifinálové víťazstvo nad Argentínou pred tromi mesiacmi som iba registrovala, ale neprežívala ako úspechy našich hokejistov alebo futbalistov. Do včera som netušila, že našim tenistom trvalo niekoľko rokov, kým sa po rozdelení Československa prepracovali do svetovej skupiny v Davisovom pohári. A že včera mali obrovskú možnosť pridať sa k piatim krajinám, ktoré získali všetky štyri tenisové prestížne poháre. Davisovým pohárom, Pohárom federácie, Svetovým pohárom a najmladším Hopmanovým pohárom sa môžu pochváliť len krajiny, ako USA, Austrália, Nemecko, Španielsko a bývalé Československo. Netušila som, že o Davisov pohár v súčasnosti súperí 140 krajín a že Slovensko získalo okrem neho už všetky tri. A na budúci rok začína znova. Už 10. – 12. februára 2006 v 1. kole svetovej skupiny budeme mať za súpera Čiľanov. A tí že vraj patria k najlepším a najťažším súperom...K lístku som prišla ako slepé kura ku zrnu. V sobotu ktosi zavolal manželovi a ten stále prosíkal ešte o jeden lístok. Práve sme sedeli v kuchyni a pili kávu. Pýtam sa ho, o aké lístky ide? Ále, iba na zajtrajšie finále dejviskapu. No určite, rob si prču z plastelíny. No vážne, fakt, práve mi volal kolega z firmy, že sa uvoľnili lístky. Tak ideš alebo nie? Čože? Nekecaj! Jasné, že idem! Hádam odpadnem! Ty brďo, priamo na finále! Muž sa začal tváriť dôležito. Ja si ešte rozmyslím, koho so sebou zoberiem... Nevšímala som si to. V tej chvíli mi v hlave vírili myšlienky, čo si oblečiem. Telefonát sa uskutočnil pred sobotňajšou štvorhrou, tak som si rýchlo zapla televízor, aby som sa pozrela, ako sa ľudia obliekajú na tenis. Hneď po loptičke som si všímala divákov a hlavne diváčky. Odľahlo mi. Väčšina mala oblečené biele tričká so štátnym znakom.V nedeľu pred odchodom sme sa ako obyčajne s mužom pohádali. Ja som na poslednú chvíľu dovárala kapustnicu (aby mali deti čo jesť), hľadala baterky do fotoaparátu, džús a keksy na cestu. Muž sedel v naštartovanom aute a ja som ešte hľadala šminky. Bol naštvaný, lebo už bolo trištvrte na dvanásť a my sme mali vyraziť pred pätnástimi minútami. Výmena názorov skončila až na diaľnici za Nitrou. Vyčítal mi moju šulbavosť a ja som si sypala popol na hlavu. Bolo mi do plaču. Mal pravdu. Som lenivá a neschopná sa zbaliť. Vyber mapu, povedal po chvíli a ja som tušila ďalšiu pohromu. Triasli sa mi ruky. Vedela som, že Sibamac arénu určite nenájdem. Vysvitlo, že on si cestu pozrel, kým sedel v naštartovanom aute. Asi nevedel, ako nadviazať rozhovor, tak mi kázal otvoriť mapu. Vydýchla som si. Dokonca som na mape našla aj Sibamac arénu. Potom som sa už tešila na udobrovaciu pusu a zážitok z tenisového zápasu. Do Bratislavy sme prišli pred jednou. Zaparkovali sme v uličke len päť minút od tenisového centra. Všetko klapalo. Tešila som sa ako malé decko. Čakali sme pred vchodom na kolegu s lístkami. Motali sa tam televízne štáby, zastavovali limuzíny, promenádovali známe osobnosti. Aha Repčík, aha, Rybníček, aha, Dzurinda, aha, Golonka. Nakoniec prišiel aj mužov kolega. Po krátkom zoznámení nám podával dve vstupenky. Ospravedlňoval sa, že nie sú do VIP lóže, ale na také, no, menej kvalitné miesta. Ále, prosím vás, veď ja som v živote nebola na tenise a je mi úplne jedno, kde budem, chcela som povedať ako pravá „sedláčka z dediny“. Tak som to cítila. Veď čo by za tieto miesta dala väčšina Slovákov! Ale povedala som vhodnejšie slová. Niečo ako to je v poriadku. To nevadí. Potom ma prekvapil, keď povedal, že to pravdepodobne Hrbatý nevyhrá. Ja som zabudla na vhodné správanie a zvýšila som hlas. Bez okolkov som mu povedala, že to nesmie ani len nahlas vysloviť. My sme prišli aj preto, lebo veríme, že vyhrá a basta. Iba sa usmial a podal nám dva lístky do VIP zóny, kde sa podáva občerstvenie pre horných desaťtisíc. Vau! Cítila som sa ako hviezda. Prešli sme piatimi kontrolami. Lístky nám neustále očumovali príšerne vysokí, zamračení a plecnatí chlapci v čiernych oblekoch. Čakala som, že ma budú aj ohmatávať, ale sklapla mi sánka. Na svoje miesta sme sa dostali bez problémov. V šatni nám dali dve biele tričká so slovenským znakom veľkosti XXL (muž ledva do neho napchal svoje brucho a na mne viselo ako na strašiakovi) a dva hrubé bulletiny z kvalitného kriedového papiera. Ešte šťastie, že som ich pred zápasmi neotvorila. Keby som vedela, aké úspechy dosiahli Chorváti, asi by som tak šialene nepovzbudzovala. Sála bola v tom čase takmer prázdna. Bolo pred pol druhou. Na sedadlách sme si našli malé zelené balíčky. Boli v nich poskladané dve zelenobiele trubice. Stačilo do nich zasunúť slamku a nafúkať. A ja, blbec, som si v sobotu myslela, že sú z nejakej peny. Keď sme nimi buchli o seba, neuveriteľne to dunelo. Aj vtedy, keď som jednou buchla po hlave môjho muža. Priniesli sme ich domov ukázať celej rodine. Sedela som tam a nechcela som veriť, že som tam. Fotila som rozhodcov, ako merajú a upravujú sieť, kameramanov, podávačov loptičiek. Muž ma neustále ťahal do VIP zóny. No dobre. Išli sme pod železnou konštrukciou, ktorá sa pomaly zapĺňala a cez dve dlhé chodby. Pred schodmi, označenými nápisom VIP, dvaja čiernoodenci skenovali kartičky zeleným lúčom. Boli sme dobre naladení a tak sme prešli. Ešte som si stihla odfotiť malého čierneho havina v čiernej veste s nápisom Polícia, ktorý držal na vodítku vysokého chlapa v čiernej uniforme. Potom nás kontrovali ešte dvakrát a kým nás definitívne vpustili k VIP žrádlu, usmievavé dievčatá nás označkovali. Dali nám na ruku žlté papierové náramky. Kontrola ako na inaugurácii prezidenta... (pravdepodobne).Vošli sme do VIP zóny. Oslnilo nás príjemné tlmené svetlo a živá hudba v priestore obrovskom ako letecký hangár. Stoly sa prehýbali pod jednohubkami s olivami, šunkovými penami, maďarskou salámou, holandskými syrmi a možno aj ruským kaviárom, keby som vedela, ako vyzerá. Ja som si nabrala jemné ružové plátky z lososa. Zemiakový šalát som ignorovala. Aj chrumkavé celorznné pečivo. Nikdy som nejedla suši, ale tak nejako určite chutí. Všade dookola sa všetci distingvovane napchávali a viedli inteligentné rozhovory. Keď kapelník oznámil, že o päť minút začína zápas, muž ma ťahal preč. No určite, povedala som s ústami plnými ovocia, aké som v živote nejedla a nevidela, ja sa odtiaľto nehnem. Zachichotal sa a úlisne povedal, že mi cestou ukáže dámske WC. Nechala som sa prehovoriť.Zápas bol úžasný. Oproti nám na druhej strane bol jeden chlapík s obrovským bubnom a udával tón pri vykrikovaní. Domino, bum, bum, bum, Domino, bum, bum, bum alebo druhý variant bez vykrikovania s pomalým začiatkom a divokým záverom bum ............bum .........bum .......bum .....bum ....bum ..bum.bumbumbúúúúm. Trieskala som so zelenými valcami ako o dušu a ostatní za mnou tiež. Až potom som si všimla, že ten chlap s bubnom má slovenské tričko. Uf! Vydýchla som si, že nemá chorvátske. Oproti nám sedeli chorvátski fanúšikovia a nemali proti nám šancu. Niekedy to vyzeralo, že nejde o tenis, ale kto koho prekričí. Mňa hnevali naši fanúšikovia, ktorí poľavili v povzbudzovaní práve vo chvíli, keď Domino alebo Mišo stratili bod. Pochopila som, že ľudia radi povzbudzujú úspešných. Keď sa niekomu prestane dariť, už nás povzbudzovanie nebaví. Presne ako v živote. Pritom každý, aj športovec potrebuje práve v najkritickejšej chvíli cítiť za sebou podporu. A tak som sa jedovala na muža, ktorý nešťastne sedel na stoličke a vzdychal, že ten Ljubo aj Ančič sú predsa len lepší. Najväčšia kríza v slovenskom povzbudzovaní prišla v druhom zápase, kedy po prehratom prvom sete Mertiňáka náš bubeník opustil bubon a stíchol. My sme boli bez neho sratení. Vykrikovali sme len chaoticky. Nevedeli sme chytiť rytmus a prekričať úspešnejších Chorvátov, ktorí už cítili víťazstvo. Bože, ľudia, zobuďte sa, kričala som a so zachrípnutým hlasom takmer sama opakovala Mi-šo, bum, bum, bum, Mi-šo, bum, bum, bum, zaber, bojuj! V huriavku, ktorý robili Chorváti, to zaniklo. Stíchol aj Ibi Maiga, ktorý sedel len dva rady pod nami a dovliekol tam obrovský zvonec a sirénu. Našťastie, náš bubeník mal asi cikpauzu, o chvíľu sa vrátil a pokračoval. To bola naša záchrana. Ale Mišovi to už nepomohlo. Škoda. Snažil sa, ale na Ančiča fakt nemal. Keď som si potom prečítala jeho úspechy v bulletine z kriedového papiera (nakoniec sme si uchmatli ešte dva), tak obdivujem Miša, že bojoval do poslednej chvíle.Dominikovi tiež pomohli k víťazstvu diváci. To je jasné. Bol Ljubičičovi vyrovnaným súperom, ale diváci mu ohromne pomáhali. Ljubičiča stačilo len trochu rozčúliť. Kým Dominik je spontánny a skromný chlapík, Ivan je odmeraný a taký, no, ješitný. Bolo vidieť, že sa cíti dobre vtedy, keď ovláda publikum. Na svojich fanúšikov niekoľkokrát kývol rukou a oni hneď stíchli a poslušne si posadali. Ale na nás to neplatilo a to ho rozčuľovalo. Uznávam, aj mňa hnevali niektorí, ktorí vykrikovali tesne pred podaním, ale to robili aj Chorváti pri Dominikovom podaní. Na takýchto tĺkov nezaberalo ani obligátne ticho, prosím od hlavného rozhodcu. Ja som síce z dediny, na tenise som nikdy nebola, ale keď rozhodca roztiahol ruky a do mikrofónu povedal Ďakujem, plíz, tak som ani nemukla. Niektorí dokonca počas hry vykrikovali aut alebo chvala, Ljubo, keď mu nevyšlo podanie a mýlili aj hlavného rozhodcu. Napriek tomu, že sme prehrali, bol to úžasný zážitok. Dominik od radosti z víťazstva nad Ljubičičom hodil medzi divákov svoje rakety a vyzliekol tričko. Klaňal sa na všetky strany s rukou na srdci. My s mužom sme sa raketám radšej uhli. Veď načo by nám boli? Nech si ich zoberú skalní fanúšikovia, alebo možno nejaké decká, ktoré začínajú s tenisom. Už aj to bola odvaha, že takí tenisoví vidláci ako my sa dotali do arény. Ja som okrem športového zážitku mala ešte jeden. Opäť sa mi potvrdilo, že sa oplatí bojovať do poslednej chvíle. Aj povzbudzovať a veriť z celého srdca. A keď sa to aj neskončí úspešne, netreba sa za to aspoň hanbiť.Úžasný zážitok som mala aj z VIP žranice. Ani počas prestávky medzi zápasmi sme neodolali a išli sme tam znova. Muž vypil dva a ja tri dvojdecové džúsy a zjedla som štyri zákusky. Boli to také malilinké trojuholníčky, perfektne nakrájané a na milimeter presne a riedko rozložené na strieborných táckach bez jedinej omrvinky. Asi aby vynikol ich lesk. Ozaj, a ochutnala som aj šalátovú misu, o ktorej som si kedysi myslela, že je v každej domácnosti. V nedeľu som konečne zistila, čo to v skutočnosti je. Bola to takmer meter vysoká a pol metra široká poschodová dobošová torta, ktorá chutila výborne. Veľmi sa jej podobala tá, ktorú večer odovzdali Chorvátom.