Kedysi sme s autorkou začínali ako blogeri takmer spolu a musím uznať, že ona si vypracovala neuveriteľne vysokú karmu, kým ja som šedý priemer. Nezávidím jej. Práve naopak. Kým odo mňa nikto neočakáva bombastické kúsky, bloger s vysokou karmou je predsa len pod väčším tlakom.
Väčšina diskutujúcich sa po prečítaní článku prihlasovala do klubu „chudobných“, iba ja som sa hanbila ozvať. Vnútorne som medzi nich nepatrila, pretože materiálne bohatstvo považujem za veľmi relatívne. Niekto sa cíti bohatý už vtedy, keď mu vystačia peniaze na bežné veci a ešte mu aj zvýši. Pre niekoho je to len chlieb, mlieko, zemiaky či kyslá kapusta, pre duhého aj knihy, zdravotný pobyt či dovolenka, auto a dokonca sú aj takí, ktorým stačí chlieb a mlieko, strecha nad hlavou a ešte pomáhajú iným.
Chudoba je iná aj vtedy, ak máte deti. Jeden by im dal aj posledné gate, iný ani ň. Takže by bolo fajn, keby bolo čo najviac bohatých ľudí. Myslím skutočne materiálne. Otázka je, čo skutočne potrebujeme k životu a či dieťaťu kúpime kočík za dvadsaťtisíc, za sedem alebo schrastíme niečo za tisícku alebo či nám decko celkom isto vyrastie aj bez neho...
Pri tom článku som si nedovolila napísať svoj názor, aby ma ostatní virtuálne nezniesli zo sveta. Vlastne som ho nakoniec odignorovala, ako doporučuje autorka pri väčšine svojich článkov. Až prišla jej reakcia na môj text Ako zabiť blogera. A ja som sa vtedy k jej článkom vrátila. Bolo mi jasné, prečo majú niektorí blogeri takú vysokú karmu.
Nechcem hodnotiť štýl písania, hoci mám silné tušenie, že raz budú existovať okrem divadelných, hudobných, filmových a iných kritikov aj kritici blogov. Teraz nehovorím o bezpohlavných nickoch, ako ich práve táto autorka vtipne nazvala v diskusii k svojmu článku. V novinách sa raz spoľahlivo dozvieme, že vznikol úžasný blog alebo mediálne známa osobnosť má stupídny blogový paškvil. V Českej republike napríklad čelí kritike blog prezidenta Klausa. O neznámych začínajúcich blogerov pravdepodobne nikto nezakopne. Až kým čítanosť ich blogov nestúpne na tisíce a ich stránka sa stane zaujímavou pre reklamné agentúry, kritikov, médiá, vydavateľov...
Môžeme si len domýšľať, ako by asi niektoré súčasné blogy skončili, keby sa dostali do rúk odborníkov. Tí by museli prižmúriť oči nad tým, že blogovať môže skutočne hocikto, hocikedy a hocijako. Iba vzácne sa zhodne kritika s verejnosťou. Čo uznávajú odborne zdatní kritici, neuznávajú bežní ľudia a naopak. Typickým príkladom je naša spisovateľská hviezda nambr van, ktorá chrlí jeden román za druhým a sýti nenásytné slovenské ženy a dievky. Samozrejme, im sa to páči, kupujú to a basta. Predpokladám, že zvyšok populácie jej nepíše husté listy o tom, že je to s prepáčením sračka. Čítanie blogov je podobné. Tam len oficiálne hodnotenia nahrádzajú diskusné príspevky kdekoho a spontánne reakcie nasledujú väčšinou hneď po prečítaní.
Takže ak sa mi niečo nepáči alebo ma to nezaujalo, kašlem na to. Ak ma niečo vytočí alebo s názorom nesúhlasím, tak sa ozvem. Ale čo v prípade Márie Lazárovej, s ktorou vždy súhlasím. Vyberá si vďačné témy a má na ne správny názor. Hoci tiež by som mohla polemizovať, či sú milenky cez Vianoce samé, pretože život je niekedy sviňa a samé môžu byť aj tie najsamlepšie a najvernejšie ženy. Len ten štýl písania mi nejde akosi dole krkom. A to mám sladké rada. Takže OK. Každému pasuje niečo iné.
Zarazila ma jej reakcia. V skutočnosti neobľubujem také milé bla, bla, bla, pretože často od tých istých autorov sa to milé bla, bla, bla objavuje pri väčšine článkov, ktoré čítam. Oveľa viac ma zaujímajú jasne definované pozitívne ale hlavne kritické reakcie, v ktorých sa hovorí o kvalite článku a disktujúci slušne argumentuje.
„priznam sa, ze z tohto clanku mam velmi zly pocit...," píše mi Mária. "rozmyslam, co sa deje, ked odrazu bloger napada blogera (nie ze by sa blogeri nemohli pohadat, alebo by museli mat na vsetko rovnaky nazor), no "kopnut" do niekoho, kto z blogu odchadza z takeho ci ineho dovodu, sa mi zda dost nevkusne...najma ked ma pani Culakova blog pana Scwantnera medzi oblubenymi a bol to najma pan Schwantner, ktory sa jej vzdy zastaval, ked ju napadali diskutujuci...nadpis clanku povazujem za symbolicky, rozmyslam vsak, ci si hrob svojim chovanim nekope niekto uplne iny ako pan Schwantner.“
Takže ak ma niekto niekedy zastával, tak mu to mám vrátiť, aj keď s ním nesúhlasím? Alebo keď je niekto mojím obľúbeným blogerom, tak nesmie urobiť vec, s ktorou nesúhlasím? Tak mám alebo sa nemám pohádať a nemať na všetko rovnaký názor? Aj teraz sa snažím urputne vyberať slová, aby som povedala iba svoj názor a nikomu neublížila. Až vďaka tejto reakcii som pochopila, prečo má Mária Lazárová vysokú karmu. Pre niektorých ľudí totiž nie je dôležitý spôsob písania. Nakoniec, svet sa bude krútiť ďalej, či tu niečo uverejníme alebo nie, dôležité je, ako to uverejníme...
Ja mám rada ľudí takí, akí sú. Aj s chybami. Mám ich tiež a poriadnu kopu. Možno ma teraz väčšina znesie pod čiernu zem a budem mať karmu mínus päťdesiat. Ja už asi iná nebudem. Otázka manipulácie, slobodného vyjadrovania a kultivovanej kritiky je pre mňa podstatná.
Ach ozaj, čítala som peknú myšlienku. Svätci vraj nie sú svätí preto, lebo sú materiálne chudobní a všetko robia ideálne, ale preto, lebo si s pokorou uvedomujú pominuteľnosť vecí, pozemskej slávy aj svoje chybné kroky. Dokážu zakaždým vstať a ísť ďalej. A keď vidia chyby iných, majú dar ich odstraňovať vlastným príkladom, vytrvalo a nebadane, že si to ani nevšimneme. Napriek tomu, že im niekto neustále ubližuje alebo sa vysmieva, majú silu milovať ho čistou a odpúsťajúcou láskou. Nože mi takého medzi nami ukážte! Človeka, ktorý je naozaj spokojný so svojou materiálnou chudobou a hlási sa do klubu chudobných. Dobrovoľne, bez frflania a ešte sa aj usmieva na tých, ktorí mu nadávajú, že je chudobný. Lebo aj to je známka bohatstva...
