Ako sa mi narodila šesťčlenná rodina

Matej sa narodil ako jedináčik. Bol ním jeden a pol roka. Keď som zistila, že čakáme druhé dieťa, zmierila som sa s tým rýchlo. Aspoň sa náš prvorodený bude mať s kým hrať a ja si materskú odbijem naraz, pomyslela som si. Bývali sme u svokrovcov. Mali sme vyčlenenú jednu izbu, ktorá bola našou spálňou, detskou izbou a obývačkou. Veľmi ma netrápilo, že chodím druhý rok diaľkovo na vysokú. To zvládnem, pomyslela som si. Lenže druhorodený Gabriel nemal ešte ani štyri mesiace a ja som zistila, že som tehotná znova. Ľudia v dedine sa pri stretnutí so mnou, dvomi malými deťmi a mojím guľatým bruškom začínali usmievať. Bola som plná ideálov a tri deti ešte nebola žiadna výnimočnosť. Tak som sa usmievala aj ja. Bola som tretiačka na vysokej. To zvládnem, vzdychla som si.Začali sme prerábať zadnú časť domu s podkrovím a tak sme sa od svokrovcov presťahovali k mojim rodičom. Z dvoch miestností v dolnej časti pribudli ďalšie dve pod strechou. S manželom sme si naivne mysleli, že našich nasporených päťdesiattisíc korún (prémiové sporenie mladých a mladomanželská pôžička) a jeden rok stavebných prác bude stačiť na vybudovanie vlastného hniezda. Medzitým sa narodil Adam a vydala sa moja mladšia sestra. Narodil sa jej syn a nám začalo byť so štyrmi deťmi a šiestimi dospelými v dome u mojich rodičov tesno. Presťahovali sme sa späť ku svokrovcom a bývali sme s tromi deťmi v ďalšej izbe, ktorá bola opäť našou spálňou, detskou aj obývačkou. Bývali sme veľmi provizórne. Na kratší čas nám budú stačiť tri roztiahnuté fotelky a dve detské postieľky, mysleli sme si. Lenže naše hniezdočko sme budovali takmer osem rokov. Medzitým som skončila školu a k diplomu a dvom postieľkam pribudla aj kolíska. Zrazu bola moja rodina šesťčlenná. Narodila sa Eliška. Keď som sa dozvedela, že som štvrtýkrát tehotná, bolo to pre mňa ťažké. Mala som pocit, že to nezvládnem. Najmladší Adam mal štyri roky a ja som pracovala v miestnom kultúrnom stredisku ako vedúca kina. Už som sa konečne začala rozbiehať a „konsolidovať“. A zrazu bác! Štvrté dieťa. Nebolo plánované, ale to nebolo ani jedno z našich detí. Takže ten krásny pocit, keď sa dvaja rozhodnú, že práve teraz chcú dieťatko, sme s manželom nikdy nezažili. Niekedy som aj rada, lebo keby sme sa mali rozhodovať, tak určite nemáme toľko detí. Minimálne Eliška by sa asi nenarodila. Práve pri nej mi trvalo niekoľko mesiacov, kým som túto tehotnosť prijala nielen fyzicky ale hlavne psychicky. Najskôr som sa nevedela zmieriť s reakciami okolia, ktoré ma odsudzovalo. Babky v dedine mi s ľútosťou hovorili, aké to bude ťažké vychovávať toľko detí a upozorňovali, prečo už neprestaneme, ehm. Kamaráti sa nám dobrosrdečne smiali a opakovali, aby sme si konečne kúpili televízor. Naozaj mi bolo všelijako a jedinou podporou v tej dobe bola moja mama a manžel, s ktorým sme ani raz neriešili otázku, či si máme dieťa nechať. Iba pri štvrtej tehotnosti bolo ťažké zmieriť sa s tým. Keď som „predýchala“ prvé reakcie okolia, začala ma mátať myšlienka finančného zabezpečenia rodiny. Štyri deti – to sa budeme musieť veľmi uskromniť. Čo ak budú chcieť chodiť všetky štyri na hudobný nástroj alebo robiť športovú aktivitu alebo nebodaj budú chcieť všetci štyria študovať na vysokej škole? To finančne pravdepodobne nezvládneme (ja som pracovala na obecnom úrade a manžel ako agronóm v miestnom družstve). A to v tej dobe ešte neexistoval ani návrh na spoplatnenie školstva a ženy išli do dôchodku podľa počtu detí. Zrazu sa všetko vo mne zlomilo. Všetky obavy a strach zmizli. Neviem ako a neviem kam. Jednoducho som si povedala, že nejako bude. Priznám sa, pomohla som si jednoduchou fintou, ktorú používajú mnohí veriaci: Keď už nám Pán Boh deti požehnal, tak nám dá aj silu vychovávať ich a teda nejako bude. Ja sa nemienim stresovať počas tehotenstva a mať nervy z toho, čo bude o desať – pätnásť rokov. Nejako bude. A tak sa odvtedy budúcnosti nebojím a na všetky problémy sa pozerám optimisticky. Čo ťa nezabije, to ťa posilní alebo kým nejde o život tak ide o ... malichernosti. A zvládam to (aj keď s odretými ušami).Máme len jednu detskú izbu, v ktorej sú dve deti. Ďalšie dve sú v prednej časti domu v izbe u svokra (manželova mama medzitým zomrela). Naše hniezdočko je malé, nezmestíme sa do neho všetci. Vlastne je to aj dobre. Aspoň deti idú pozrieť starkého. Napriek všetkým obavám a starostiam som rada, že máme štyri deti. Neplánujeme ďalšie, ale keby „prišlo“, tak by sme ho prijali. A viem si predstaviť, ako ma okolie odsudzuje a prehovára, že v mojich tridsiatich ôsmich rokoch to nebude jednoduché.