Ako sa žije „dedinskej“ poslankyni

Ísť do obecných volieb s tým, že chcem pomôcť ľuďom v obci, je hlúposť. Dnes to viem. Škoda, že som to nevedela pred dvomi rokmi, keď ma mládež nahovárala, aby som kandidovala za poslankyňu. Netušila som, čo ma čaká. Okrem toho, že raz za dva mesiace sa mám dostaviť na rokovanie obecného zastupiteľstva, musím študovať materiály, ktoré mi zašlú z úradu aj tie, ktoré nezašlú, absolvovať podujatia v obci a musím ešte aj každý polrok chodiť pre poslaneckú odmenu. A aby som nezabudla, ako poslankyňa mám určený volebný obvod a mojou povinnosťou je okrem iného spisovať stav hydiny všetkých voličov, ktorí v mojom obvode bývajú. Hlúposťou, ktorú som urobila, bolo nielen spisovanie hydiny, ale aj rozdávanie letáčika s mojím telefónnym číslom, kde mi moji „pridelení“ občania mohli volať a žiadať o pomoc. Za dva roky sa mi ohlásili dvaja. Jeden potreboval riešiť susedský spor, ktorý spôsobovalo odtekanie dažďovej vody cez „upchaté ríny“ a druhý chcel odvolať starostu. Prvému som zbytočne hovorila, že aj keď obec zasiahne, dobré susedské vzťahy mu nezabezpečí a obom som poradila, že majú právo oficiálne podať sťažnosť a zaslať ju obecnému zastupiteľstvu. Ten druhý sa oficiálne neozval.Vždy mám pripomienky počas rokovaní zastupiteľstva a väčšinou kriticky pristupujem k rozhodnutiam. Ak som nesúhlasila s výhodou pre niekoho z mojej rodiny (a mojou rodinou je tuším každý tretí v dedine), tak ma začala rodina ignorovať. Sklamaní boli aj tí, ktorí mi ponúkli spoluprácu, ak ich podporím. Opakovala som a opakujem dodnes: „Keby o niečo požiadal hoci môj manžel a nebolo by to pre obec výhodné, tak ruku za to nezdvihnem.“ No nie je to hlúposť? Dnes viem, že som mala počas rokovaní radšej mlčať ako podaktorí poslanci a sem-tam zdvihnúť ruku. Bolo by to asi jednoduchšie.Najväčšou hlúposťou však je, že sa snažím rozhodovať o obecnom majetku, ako by bol môj vlastný. Chcem ho totiž zveľaďovať. Hahaha. Tento piatok som napríklad nechápala, ako mohol starosta navrhnúť sumu 350 korún za meter štvorcový pre záujemcov o stavebné pozemky (približne 9 až 12-árové), ktoré sa začnú vymeriavať v časti obce pri bývalej „rajčinárni“. Tvrdil, že sa tým zaplatia výdavky, ktoré bude mať obec so zavedením inžinierských sietí a s vybudovaním komunikácií na novej ulici. Po prvé sa mi to zdalo pre mladé rodiny veľa a po druhé, nechápalo som, prečo nebude mať obec zisk z predaja pozemkov. Myslela som si, že predajom približne 35 pozemkov by mala obec získať aj peniaze. Aké bolo moje ďalšie prekvapenie, keď pri predaji pozemku na podnikateľské účely v strede obce navrhli poslanci sumu od 170 do 200 korún za meter štvorcový (iba jeden navrhol 350 korún). Na pozemku sa nachádzajú dielne bývalého nitrianskeho výrobného družstva a miestny podnikateľ ich má v súčasnosti prenajaté. Plánuje ich, ak sa nemýlim, odkúpiť od správcu konkurznej podstaty. Suma 350 korún za meter štvorcový za stavebné pozemky prešla s mojím výrazným nesúhlasom. Pri pozemku na podnikanie sme sa dohodli na sume 250 korún. Viacerí poslanci aj s kontrolórom sa len usmievali, keď som povedala, že mne sa vidí v tomto prípade málo aj 350 korún. Asi som naozaj vyzerala ako blbec. Aj pri rozhodovaní o tom, či sa majú postaviť dve alebo tri obecné bytovky, som sa pozerala ako vyoraná myš. V tej chvíli som si nevedela zrátať, čo by bolo pre obec výhodnejšie. Nevedel to asi nikto z prítomných. Nakoniec sme schválili tri bytové domy. Najhoršie pre mňa dopadol záver rokovania. Dovolila som si upozorniť, že by bolo načase mať vlastnú webovú stránku. Len škoda, že doména s názvom našej obce je už zaregistrovaná. Pred niekoľkými rokmi si ju zaregistroval jeden nadšenec z dediny a doteraz za ňu platí. Ďalší nadšenec stránku vyrobil. Stránka stále funguje oni by boli ochotní sa z obcou dohodnúť. Myslela som, že to bude pre obec úspora, pretože súčasné výrobné náklady webovej stránky nie sú práve najlacnejšie. Starosta ma zvýšeným hlasom upozornil, že nemieni byť na niekom závislý a niekomu ďakovať za niečo, čo je dokonca zamerané proti obci a kde sa uverejňujú polopravdy, lži a neviem, čo všetko ešte. Obec si vraj radšej zaplatí inú doménu a novú webovú stránku. Opäť som len hlúpo zízala. V poriadku, povedala som si, webovú stránku nechám bokom a otvorila som tému obecného časopisu. Kedysi ho vydávali mladí, ale nebol evidovaný pod obcou. Potom aj bola ochota ho zaevidovať zo strany obce, ale z rôznych dôvodov prestal fungovať. Priznám sa, médiá a informovanosť občanov patria medzi moje srdcové záležitosti. Nedopatrením som povedala, že šéfredaktorom vtedajšej redakčnej rady bol súčasný starosta. Tým som ho asi poriadne naštvala. Povedal mi (hoci mne sa zdalo, že kričal): „Klameš, pani poslankyňa, klameš! A prestaň tu robiť rodinkárstvo a rozširovať o mne po dedine všelijaké reči.“ Opäť som zostala zízať. Ospravedlnila som sa, že som ho nazvala šéfredaktorom. Starosta, akoby to nepočul, pokračoval: „Mám už toho dosť! Stále ma iba upodozrievaš!“ Povedal toho oveľa viac, ale presný slovosled si nepamätám. Nemala som chuť ho neustále upozorňovať, aby zvažoval slová. Bolo mi do plaču. Všetci poslanci boli ticho. Viackrát počas rokovania mal starosta k mojim návrhom negatívne vyjadrenia. Ja som nemala chuť sa s ním hádať. Jeden z poslancov chcel všetko zakončiť vtipne a povedal, že má posledný bod rokovania a zaštrngal fľašami v igelitke. Už vôbec som nemala chuť piť. Pamätám si len toľko, že som sa zdvihla, podišla som k starostovi, podala mu ruku a roztraseným hlasom som povedala: „Ešte raz sa vám ospravedlňujem. Dobrú noc.“ A odišla som. Cestou domov som takmer plakala. Cítila som sa ako po prvých poslaneckých zasadnutiach. Trvalo mi dosť dlho, kým som si zvykla na spôsoby nášho starostu a jeho zvyšovanie hlasu. Niekoľkokrát som si doma aj poplakala a dokonca som uvažovala o ukončení mojej poslaneckej kariéry. Mala som dosť starostí s deťmi, s mojou prácou a nie pridávať si ďalšie stresy ako poslankyňa. Priznávam, nezúčastnila som sa posledných rokovaní. Ale iba preto, lebo v piatok sme v práci finišovali. Nanešťastie som tvrdá palica. Po príchode domov z poslaneckých zasadnutí som sa väčšinou vyžalovala manželovi a tým to skončilo. Na druhý deň som išla opäť „do boja“.Podobne to bolo aj tento piatok. Domov som prišla pred polnocou. Počas môjho „uboleného“ prívalu slov sme si v telke spoločne pozreli, ako Zdenka Predná zvládla odchod z hviezdneho neba a to dokonca bez sĺz. Povedala som si, že nebudem hlúpa a nebudem kvôli niekomu revať ani ja. Ibaže hlúposti nerozkážete. Lietala si po obývačke ako splašená holubica.