Ako strieľajú motyky

Spôsobil to list. Prišiel zo Strednej školy priemyselnej v Mlynárciach v Nitre. Hlási sa na ňu náš pätnásťročný syn. Už od šiestej triedy túžil ísť na elektrotechniku. Prvá prihláška bola teda vybavená. Horšie to bolo s druhou. My sme chceli, aby išiel na inú strednú školu (najlepšie na gymnázium alebo obchodnú akadémiu), pretože je dvojkár a teda na to má. (To je typická filozofia dvoch typických rodičov, ktorí nemajú čas debatovať s dieťaťom). Lenže on si postavil hlavu, že na tieto školy nepôjde. Argumentoval tým, že sa tam treba veľa učiť a jemu sa nechce ísť na výšku. Našťastie nám poradila učiteľka - výchovná poradkyňa na základnej škole, aby si aj druhú prihlášku dal na Strednú priemyselnú školu v Mlynárciach. „A to sa môže?“ pýtala som sa nedôverčivo. „Samozrejme. Okrem odboru elektrotechnika otvárajú nový odbor automobilový priemysel. Prišli na to, že do nových automobiliek bude treba odborníkov. Podporuje ich aj vyšší územný celok.“ Veľmi som tomu neverila. Nový odbor, neodskúšané osnovy, absencia odborných pedagógov. Ale synovi sa táto alternatíva pozdávala a tak sme dlho nerozmýšľali. Okrem toho mal väčšiu šancu, že ho príjmu, keď bude mať dve prihlášky na tú istú školu. Problémy začali pri príprave na prijímacie pohovory. Nechcelo sa mu učiť. Ja som zas tvrdohlavá a neuznávam súkromné doučovanie. Načo, do čerta, chodia tie decká do školy, keď potom musím platiť za ďalšie vyučovacie hodiny. Kúpila som mu testy z matematiky a slovenského jazyka a začala som sa mu intenzívnejšie venovať. Bola to drina a vôbec nebolo jednoduché nútiť ho do učenia. Okrem neho som musela ešte nútiť aj seba. Keď sa dozvedel kritériá na prijatie a vyzeralo to, že má šancu dostať sa na školu aj bez prijímacích pohovorov, učenie odložil. Vtedy bolo najťažšie prehovoriť ho, aby sa pripravoval, pretože všetko sa môže v poslednej chvíli zmeniť. Ďalšia dilema bola vo finančnej podpore jeho prijatia na školu. Ľudovo povedané: dať úplatok alebo nedať? Kolegyňa v práci mi tvrdila, že bez úplatku ho neprijmú. Ona na tej škole má syna a má svoje skúsenosti. Nikto mi nepovedal: „Prosím ťa, kašli na to. Keď je dobrý, tak ho prijmú. Veď detí je stále menej a školy sa budú biť o žiakov.“ Všetci sa len usmievali a klopkali si na čelo: „Hádam si nemyslíš, že má bez úplatku šancu?“ Manžel nad tým nemal čas uvažovať, jednoducho to nechal na mňa: „Ako rozhodneš, tak bude.“ A tak to zostalo ako obyčajne na mňa. Mala som už podobnú skúsenosť pri strednom synovi, ktorý sa hlásil na osemročné gymnázium. Prijali ho a my sme nijaký úplatok nikomu nedali. Doteraz mi to nikto neverí. Tak som si povedala: „Možno motyka vystrelí aj druhý raz a ...“Srdce mi bilo ako zvon, keď som otvárala obálku. „No, prišla pozvánka na prijímačky, kamaráde,“ pomyslela som si v duchu. Aké bolo moje prekvapenie, keď tam bolo napísané, že syn spĺňa podmienky prijatia bez písomných skúšok a keď úspešne ukončí deviaty ročník, v septembri môže nastúpiť. Motyka vystrelila. Natešený syn mi povedal, ako sa bál prijímacích pohovorov, pretože zostal jediný zo školy, ktorý sa hlásil na túto školu. Pôvodne sem chceli ísť viacerí spolužiaci, ale odhovorili ich chalani, ktorí už chodia na túto školu a hrozí im prepadnutie. Je to vraj hnusne ťažká a náročná škola. A tak sa všetci radšej prihlásili na učňovku. Zostal iba Matej. Pre mňa vystrelila motyka ešte raz a veľmi príjemne.Večer sme sa všetci tešili ako malé deti. Otvorili sme dezert, balíček tekvičných zrniek a vypili dvojlitrovú limonádu, ktorú otvárame iba v nedeľu a vo sviatok. Neustále som opakovala: „Vidíte, takto strieľajú motyky. Toto sú odmeny, ktoré v živote dostávame.“ Chalani iba prevrátili oči a napchávali sa bonbónmi. Ak takto strieľajú motyky, môžu strieľať každý deň.