Dnes je krásne upršaný deň

Ráno o šiestej som sa zobudila na šuchotanie. Za oknom klopkali kvapky vody, kymácali sa stromy a vo dverách stála moja deväťročná dcéra. „Čo halabušíš?“ spýtala som sa rozospatým hlasom. „Nemôžem spať. Veď vieš, dnes je taký krásny deň,“ povedala mi s rozžiarenou tvárou. Zatvárila som sa dosť hlúpo, pretože som pozrela von oknom. Potom som sa jej lepšie prizrela, či nemá živý sen. Ona pokračovala a očami blankytnými ako jasná obloha sa pozerala na drevené trámy pod povalou. Vyzerala v ružovej nočnej košeli ako malá svätica. „Dnes si konečne donesiem domov šaty na sväté prijímanie,“ vzdychla a teatrálne prevrátila oči. Už som jej chcela povedať: „No dobre, dobre. Teraz choď spinkať,“ ale povedala som len: „Vau, už sa na to teším, keď si ich oblečieš!“ Dcéra odišla do kúpeľne ako v mrákotách a ja som si položila hlavu na vankúš. V správach o počasí zabudli povedať, že aj zlé počasie sa dá prežiť bez zlých myšlienok. Záleží od každého, či si nechá napršať do duše.