Kilo čokolády za babku

Nebola to lacná čokoládová pochúťka, v ktorej je 5% čokolády a zvyšok rastlinného tuku. Takúto čokoládu poznáme v našej rodine dôverne. Dostávajú ju deti od starých rodičov alebo od návštev, prípadne majú kôpku lacných čokolád dlho po Veľkej noci. Nechutí im. Nedá sa porovnať s kvalitnou čokoládou od Orionu, Figara alebo Milky. (Viem, že som nevybrala tie najkvalitnejšie značky, ale o to tu teraz nejde.) Keď vidia obrovský kus čokolády v známom obale Baron a pod., iba nenápadne prevrátia oči. Už sme im vysvetlili, že každý dar treba prijať s úctou. Viem, čo bude nasledovať, keď prídeme z návštevy domov. Decká začnú so mnou obchodovať. Väčšinou sa im podarí vymeniť kusisko čokolády napríklad za dve tatranky. Oni tak získajú dobrotky, ktoré majú radi a ja veľkú čokoládu. Raz som mojich rodičov jemne upozornila, aby im darovali radšej jednu snickersku alebo najlepšie hocijaký drahší jogurt, ktorý im my, žgrlaví rodičia, asi nekúpime, ale nepochodila som. Pre nich je najväčším darčekom pre vnúčatá obrovský kus čokolády za relatívne dobrú cenu. Uvedomujem si, že keby neboli decká príliš „prežraté“, tak by s chuťou zjedli aj tú mizernú čokoládu. Ibaže je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Naučili sme sa na fajnovosti a tie čokoládové pochúťky nám už nechutia. (Väčšinou ich roztopím a používam ako polevu na zákusky alebo ich pridám do čokoládového pudingu.) Faktom ale zostáva fakt, že ak dostanem fajnovú čokoládu, tak mi je ľúto zjesť ju a väčšinou „putuje ďalej“ ako darček. Viete si predstaviť, aká bola naša radosť, keď sme v mikroténovom sáčku našli čokoládové kúsky s orieškami, ktoré boli lacné a kvalitné. Tuším to bola čokoláda M-joy. Polámané a nepodarené kúsky sme nemohli nikomu darovať, iba jednoducho zjesť. My sme ich však nezjedli. My sme ich jednoducho zožrali. Bol to fantastický pocit dať si dobrej čokolády, koľko srdce ráči. Takto sme zlikvidovali kilo čokolády za niekoľko dní. Druhé kilo sme zobrali starým rodičom. Býva u nich sestra, ktorá má dve deti, takže sme si povedali, nech si doprajú aj oni. Lenže stalo sa, čo nik neočakával. O niekoľko dní som sa rozprávala s mamou. S hrôzou v očiach mi hovorila, aké mala problémy. Samozrejme, že sa čokolády prežrala ako my, ibaže jej vyše šesťdesiatročný žalúdok to nezvládol. Dal jej najavo, čo si o tom myslí a čokoládu odmietol spracovať. Čokoláda putovala do záchodu a mama do postele. Celý deň bola zelená ako Shrek a nemohla sa pozrieť ani na čokoládovú farbu kuchynskej linky. Keď sa to muž dozvedel, iba sarkasticky poznamenal, že keby vedel, čo tá čokoláda spôsobí, bol by svokre kúpil aj tri kilá čokolády. Odteraz už vieme, že nie každá čokoláda za babku je pre našu babku.