Ktoré darčeky ma dokážu rozpáliť aj po pätnástich rokoch manželstva

Pustila som sa do práce hneď po svadbe. Povedala som si, že moje manželstvo bude iné ako ostatné. Dokonca lepšie ako manželstvo mojich rodičov, ktorí sú dodnes mojím vzorom. Začala som vymýšľať rôzne finty na manžela, aby som bola pre neho stále zaujímavá. Niekedy oblečením, inokedy mejkapom ale najčastejšie tým, že som ho prekvapovala darčekmi. Napríklad raz som mu pripiekla rezance tak, že ich ledva pochrúmal. Veľmi ma to mrzelo a vyzerala som asi hrozne. Hanblivo som sa červenala. Ale on ich pred svojou mamkou vychvaľoval, akoby nič lepšie nejedol. Dodnes si pamätám bozk, ktorý som mu so sklopenými ušami dala hneď ako mamka vytiahla päty z kuchyne. Vtedy som pochopila, že náš vzťah utuží aj dobré jedlo. To môže byť perfektným darčekom, aj keď niektorí muži (aj ženy) ho berú ako samozrejmosť.K narodeninám a meninám manželovi dávam obligátne darčeky ako košele, pulóvre, penu na holenie, hudobné nosiče či turistické príručky. Oveľa zaujímavejšie však bolo darovať mu každý deň iskru v mojich očiach. Vedela som, že moje hnedé „kukadlá“ má rád usmiate. Nech som bola akokoľvek napálená, po jeho príchode domov som sa snažila usmievať. V duchu som si hovorila, že on nemôže za to, že mi práve vykypela polievka alebo že sa deti pohádali kvôli autíčku (aj keď pri tých deťoch na tom mal aký-taký podiel...). „On sa teší na teplo domáceho krbu a ja ho predsa neprivítam ako fúria!“ opakovala som si denne. Dosiahla som, že si dávame bozk pri každom stretnutí či rozlúčke. Akoby sme tým zaháňali všetko zlé a začínali od začiatku. Bozky patria k našim každodenným darčekom. A zatiaľ sa nestali rutinou.Ako mladomanželka som bola citlivá na všetky manželove pripomienky. Dnes som rada, keď ma štipne do zadku a povie, že ho mám veľký. Predtým by som sa za to rozčertila. Aj dnes sa čertím, lebo viem, že sa mu to páči. Snažím sa čertiť tak akurát. On vie, že ja to viem a že to robím kvôli nemu. Milujem ho za to. Teda aj za veľa iných vecí. Ale hlavne mu to vždy poviem. To, že sa spolu rozprávame, je tiež jedným z našich vzájomných darčekov.Najdôležitejším meradlom, či náš vzťah nezovšednel, sú pre mňa nečakané darčeky. Nepotrpela som si na to, aby mi manžel pripomínal dôležité dátumy, hoci musím uznať, že sa naozaj snažil. Priniesť darček na výročie svadby, k narodeninám, meninám a najnovšie aj na Valentína mi pripadá ako nudná povinnosť. Pre mňa to nikdy nemalo takú hodnotu, ako keď mi priniesol darček hocikedy, len tak. Alebo ja jemu. Nečakané darčeky dokážu naše manželstvo rozpáliť aj po pätnástich rokoch. Vďaka nim sa v manželstve nenudím. A dúfam, že ani manžel.Kedysi som chcela, aby bol náš vzťah stále iný, aby nezovšednel a nepodobal sa na stovky znudených, fungujúcich zo zvyku. Nikdy som nemyslela, že raz budem túžiť po tom, aby sa mnohé veci v mojom manželstve zopakovali. S nostalgiou spomínam na chvíle, keď sme šiesti bývali v jednej izbe a boli sme šťastní, aj keď vtedy nám to tak vôbec nepripadalo. Počítali sme každú korunu a permanentne sme boli nevyspatí. Kvôli deťom. A keď boli deti na svete, aj potom kvôli nim. Od manžela som dostávala nielen kvety, natrhané pri ceste, ale aj jabĺčko či strapec hrozna. Moje „Jéééééj!“ a zamilovaný pohľad mu vtedy úplne stačili. (Ja som mu k tomu vždy pribalila niečo navyše a on sa pravdaže nebránil). Bola som mladá, plná ideálov a veľa vecí som brala ako samozrejmosť. Pekné chvíle som si veľmi nevychutnala a nepríjemné zhoreli tak rýchlo ako vzbĺkli. Dnes všetko prežívam ako spomalený film, v ktorom zabudli natočiť pozitívne scény. Neustále hundrem na dospievajúce deti, ktoré sa hašteria, inokedy na manžela, ktorému sa síce v práci darí, ale nemá čas na rodinu a hundrem aj na vládu, ktorá to všetko pravdepodobne spôsobila. Ani neviem, že som vlastne šťastná. Veď manžel mi včera priniesol darček - červenú ružu. Vždy, keď v našej záhrade začne kvitnúť tá pichľavá popínavá potvora, ktorú sa snažím tvarovať do oblúka, nezabudne mi z nej priniesť aspoň jeden púčik. Nie je to vyšľachtená holandská odroda so stopkou rovnou ako svieca, ale to mi vôbec nevadí. Teším sa, že to urobí aj o rok a dúfam, že aj o desať rokov. Je to pre mňa ten najmilší darček, ktorým mi zažne moju zhasnutú iskru v očiach. Najlepšie na tom je, že tieto darčeky sú dostupné každému. Môžu kvitnúť v každom veku a v každej záhrade. Na prvý pohľad sa zdajú absolútne všedné a neoriginálne. Väčšina ľudí preto ani netuší, aké vzácne darčeky im kvitnú priamo pod nosom. Stačí len natiahnuť ruku.