1. Nemám rada, keď mi niekto hovorí, čo mám písať, alebo čo môžem a nemôžem kritizovať. Aj keď som osobne nikdy nemala problém so stiahnutím článku, systém SME blog mi pripomína socialistickú totalitu s cenzúrou. VIP je takmer ako brigáda socialistickej práce (hľa, najlepší, berte si príklad, to sú tí lojálni, pre nás zaujímaví a produktívni), spoločné s BSP je aj to, že niektorím to bolo fuk a iní sa tam pchali za každú cenu. Zaskočilo ma aj uprednostňovanie niektorých článkov a výber SME, čo je vlastne zvýhodňovanie niektorých blogerov podľa osobných sympatií a výhodnosti pre systém. Je mi jasné, že je to subjektívne, to teraz neriešim. Oveľa viac mi prekážajú rebríčky čítanosti, o karme ani nehovorím. Mňa to neustále hecovalo, aby som sa podriaďovala týmto kritériám (bolo tak jednoduché napísať niečo o sexe a pedofiloch v názve a čítanosť s karmou stúpala, prípadne stačilo napísať štipľavý alebo naopak sladký a ľahučký článok, ktorý nič nerieši). Pripomínalo mi to socialistický systém aj v tom, že sa stratila zdravá kapitalistická konkurencia. Nie všetci majú rovnaké podmienky... No a nebolo vhodné kritizovať a rebelovať. Keď som mala napríklad pocit, že niektorí blogeri si iba leštia svoje sebavedomie, využívajú blog na reklamu (je jedno či vlastného podnikania, politickej angažovanosti, svojich dobrých vlastností, vlastnej úspešnosti), prípadne že nepíšu pravdivo a teda že pozor na blogovanie ako také, pričom som potrebovala na to ostatných upozorniť (slušne), bol oheň na streche. Chápem, dovolila som si kritizovať systém. Ale zatínala som zuby a snažila som sa prispôsobiť. Hovorila som si, vstúpila si sem dobrovoľne, tak znášaj podmienky. Ale prišli momenty, ktoré urýchlili moje rozhodnutie oslobodiť sa od tohto systému.
2. Mala som výrazné problémy po uverejnení článku Ako sa žije dedinskej poslankyni. Naši poslanci to nedokázali stráviť. Na najbližšom zastupiteľstve mi pol hodiny kázali, ako nemožne píšem a ako by som mala písať. Ten článok som napísala nechutne dlhý, aby sa na stránky tlačeného SME nedostal. Bola som prekvapená. Takže to je jeden z dôvodov, prečo nechcem písať na SME blog. Niektoré texty nemám chuť zverejňovať v tlačenej podobe, pretože verte alebo nie, môj blog napríklad nečítajú ani moje deti a blízka rodina. Vyhovuje mi to. Myslím, že blog je určený inej skupine ľudí ako tlačené noviny. Táto kombinácia mi akosi nepasuje. Sama chcem rozhodovať, kde budú moje texty zverejňované.
3. Nemôžem prísť na chuť diskusii. Je málo efektívna a väčšinou iba zbytočne dvíha adrenalín a roznecuje vášne. To fakt nemusím. Na českom blogu sú reakcie väčšinou z iného cesta a vidím tam iný stimul na písanie ako na akomkoľvek slovenskom blogu. Hoci netvrdím, že aj tam sa nebudú opakovať podobné reakcie (prístup Slovákov je aj tam) a uznávam, že bolo jednoduchšie vypnúť možnosť diskusií k mojim článkom. Je to zvláštne, ale aj v diskusiách sa prejavuje mentalita národa. Nemám chuť sa kvôli tomu už rozčuľovať. Začínam si vyberať, čomu venujem svoj čas. Tak ako sa mi už nechce rozčuľovať nad Vyvolenými alebo Mojsejovcami, Novým časom, nad väčšinou zábavných televíznych programov, prístupom niektorých ľudí, atď. Sú pre mňa iba hlušinou. Jednoducho ich ignorujem a uberám sa iným smerom. Čo nedokážem zmeniť, nechávam plynúť mimo seba. A moje súhlasné a nesúhlasné stanoviská? Cítim, že nič neriešia...
4. SME blog sa stal odlišným od bežného blogovania. Blog si predstavujem inak. Ale nie som dostatočne silná, aby som dokázala odolať tlaku systému, aký SME zvolilo. Sama som zvedavá, ako sa mi bude blogovať v inom systéme, či som v skutočnosti nezlyhala ja a takto riešim svoje nedostatky...
5. Môj odchod je aj protestom proti umožneniu ospravedlňovania pedofílie. Nie som proti pedofilom ani proti tomu, aby niekto hovoril o svojich pocitoch, ale nech to ide hovoriť lekárovi alebo niekde, kde si k tomu môže čitateľ nájsť aj odborné vyjadrenie. To by sa na SME blogu celkom pokojne mohli objavovať trebárs pocity zoofila (nikomu neubližuje) alebo nádejného samovraha (nikomu neubližuje). Len nerozumiem, prečo bol potom zrušený napríklad blog jehovistu, keď admini tvrdia, že každý má právo na vyjadrovanie svojich myšlienok, atď... Ale je to jedno. To, či bude na SME blogu nejaký pedofil alebo zoofil, nie je také podstatné, ako pre mňa neprijateľný systém kontroly, usmerňovania a riadenia. Admini robia svoju prácu a robia ju ako najlepšie vedia.
6. Teraz budem hnusná, ale z rozvírenia kauzy okolo maturitných tém som nemala nič. Náhodou som sa v nedeľu dozvedela informácie, náhodou som to v pondelok zverejnila na blogu, SME to uverejnilo v tlačenej podobe v utorok a nasledovala vlna záujmu ostatných médií, ktorá skončila podaním trestného oznámenia a azda aj zefektívnením vyhlasovania tém pri ďalších maturitách. To ma na jednej strane teší, že som prispela k dobrej veci, ale na druhej strane som sklamaná, že SME prišlo k informácii cez blog (myslím, že blogeri sú dodávatelia lacných zaujímavých nápadov a informácií) a môj text nezverejnili v plnom znení, ale iba časť z neho ako súčasť iného článku. OK, súhlasím s podmienkami, mám možnosť voľby, nemusela som na blog nič dať, preto som sa neohlásila. Vlastne nebolo prečo. Litera zákona je dodržaná. S mojimi textami môže SME robiť, čo chce. To bola ďalšia kvapka, prečo som sa rozhodla, že s mojimi textami si budem robiť čo chcem ja, nehovoriac o tom, že moje nápady a písanie ma môžu aj celkom efektívne uživiť.
6. A posledný dôvod – nemám pocit slobody. Nemyslím tým, že nemôžem písať fašistické vtákoviny alebo uletené psychologické drísty. Slobodný trh si s tým dokáže poradiť a na niektoré tu máme zákon. Myslím teraz, že nemám vnútornú slobodu. Nepáči sa mi, keď som zneužívaná na to, aby som prinášala niekomu peniaze. Preto napríklad odmietam posielať všelijaké esemesky, zúčastňovať sa súťaží typu kúp čo najviac výrobkov a my ti pošleme... Asi som čudná, ale som presvedčená o novodobom otroctve – niektorí ľudia potrebujú ostatných ľudí na to, aby boli pre nich iba vhodných odbytiskom produktov (a môžu sa pritom tváriť akokoľvek milo a ľudsky). Médiá strácajú pôvodný zmysel – teda podávať neskreslené informácie, vzdelávať, zabávať a mať z toho nielen osoh ale predovšetkým radosť. Všetky atribúty padajú na dno a hore pláva iba mať z toho osoh. Neustále prekračovať plán, mať lepšie výsledky ako pred rokom, predať viac reklamy, mať vyššiu čítanosť, pozeranosť, predajnosť. Ak zacítim, že niekto chce na mne zarobiť, tak cúvam. (Napríklad keď vidím reklamu na najlepšiu zábavnú šou, ktorá ešte ani nezačala, alebo upútavku na najzábavnejšieho českého moderátora na slovenských obrazovkách, o ktorom si nemyslím, že je najzábavnejší alebo názvy a obsah niektorých článkov, programov, reklám, ktoré ma vidia iba ako štatistické číslo, musím zatínať zuby a byť v strehu, aby ma nestrhli, kam chcú.) Nemám rada, keď mi niekto vnucuje, čo si mám myslieť, čo mám očakávať, čo je pre mňa a pre moje deti najlepšie, atď. Z tohto pohľadu mi napríklad tiež nevyhovuje cirkev alebo inštitúcie, ktoré prikazujú a zakazujú. Uznávam potrebu zákonov a nariadení, ale neznášam, keď chce niekto dospelému prikazovať, ako sa má rozhodovať, ako myslieť alebo čo a ako písať. Pred časom som vychovávala deti cestou príkazov a zákazov, ale našťastie som sa včas spamätala. Pochopila som, že najefektívnejší a neprekonateľný je osobný príklad a v spoločnosti funguje (malo by fungovať) umenie. Keď nedokážeme nič umelecké vypotiť, mali by sme byť ticho. A keďže to nedokážeme a neustále hľadáme svoje miesto na tomto svete, tak aj ja budem blogovať ďalej. Som len človek s chybami.
PS: Napriek predchádzajúcim riadkom ďakujem adminom, že blog rozbehli aj že mi umožnili prejsť prerodom. Bolo to aj vďaka ich blogu. Pretože všetko, čo čítame, vidíme a s čím sa v živote stretneme, nás mení. Teda malo by. Ideálne keď nás to posúva pozitívne ďalej a vyššie. Aj mňa SME blog posunul vyššie. Vďaka tomu, že som formulovala svoje myšlienky a oveľa viac premýšľala o zmysle života, som našla vnútornú slobodu. Nemám vôbec nič proti adminom ako ľuďom, práve naopak. Majú môj obdiv a poklonu. Vytvorili systém a riadia sa ním. Mne nevyhovuje systém. Možno neskôr zistia, že nebol dobrý a možno zistím neskôr ja, že ľudia sami chcú byť usmerňovaní a vyhovuje im to. Ďakujem aj všetkým, ktorí ma na tomto blogu akýmkoľvek spôsobom posunuli ďalej. Boli to nielen blogeri ale aj bezpohlavné nicky a trebárs aj ten pedofil. Veď všetci sme takí maličkí a sme tu len na takú maličkú chvíľočku, tak si ju nepokazme malichernosťami...
