Prečo potrebujeme presviedčať ľudí o svojej pravde?

Najjednoduchšou formou je presviedčanie ľudí o svojej pravde. Akoby od toho, že presvedčíme desiatky iných, závisel náš ďalší život. Zubami-nechtami sa dokážeme biť za svoj pohľad na svet a množstvo energie a materiálu vyhodiť von oknom len preto, aby sme presvedčili iných, že náš názor je správny. Najradšej sa hádame pre malichernosti. Je dobré hovoriť o tom, čo nás trápi, ale mali by sme zvoliť neagresívnu formu a v určitej chvíli to „nechať tak“, lebo naše debaty strácajú pôvodný zmysel. Prestane nám ísť o dialóg a začne sa boj „o prežitie“. Niekedy je to až smiešne, čo dokáže urobiť malá poznámka alebo pohŕdavá grimasa. Niekedy končia malichernosti tragicky.Väčšinou svoje názory vyjadrujeme slovami a posunkami. Tie nevyžadujú veľké náklady, názorné pomôcky, organizáciu, dlhú prípravu. Iba náš čas a druhého človeka, ktorý nám rozumie a je ochotný počúvať. O správnosti svojich názorov sa snažíme presviedčať najbližších v rodine, priateľov, známych aj úplne neznámych ľudí. Napríklad ako ja teraz. :o) Iba výnimoční ľudia sa cez potrebu dokazovania vlastnej pravdy dokážu preniesť, nechať si svoje názory, s nikým príliš nediskutovať, presvedčiť iných vlastným životom. Málokto dostane dar od Boha, aby to dokázal urobiť prostredníctvom umenia či vedy a osloviť tak milióny ľudí.Premýšľala som o tom, keď som si čítala reakcie na môj článok Ako využiť nešťastie druhého vo vlastný prospech. Napísala som svoj názor. Článok nebol nič moc, uznávam. Nikoho som ale nepresviedčala, iba som napísala, čo si myslím. Nepropagovala som nič nemorálne ani protizákonné. Nebola som vulgárna ani som na nikoho neútočila. Väčšina diskutujúcich ma presviedčala, že nemám pravdu a že môj názor je zlý. Hm. Dobre, zmením ho. Súhlasím s demonštráciami (hoci ja som s nimi vždy súhlasila, ale to diskutujúcich veľmi nezaujímalo. Vybrali si z mojich slov, čo im vyhovovalo, prípadne mi vyčítali všetky moje staré chyby – čo je typický príklad nekonštruktívnej debaty). Nemyslím, že tých niekoľko sto ľudí bude spať lepšie, keď si nejaká Čuláková prizná, že mali pravdu. Ale dobre, mali ste pravdu. Minimálne v tom, že som svoje názory nevhodne vyjadrila a nevolila som najsprávnejšiu formu a slová.Prečo chceli ľudia dosiahnuť, aby som zmenila názor? Je to pre nich také dôležité? Je to dôležité pre mňa? Ja som sa prispôsobila už veľakrát. A nemám problém povedať prepáčte. Počas blogovania som sa stretla s rôznymi názormi. Najskôr som začala písať o mne a mojej rodine. Krátke a nenáročné postrehy. Zrazu mi jeden bloger otvorene povedal, že mu ide na nervy, keď stále píšem iba o rodine. Ďalší mi napísal opovržlivú reakciu, že sa snažím vyzerať ako supermama. OK. Máte pravdu, povedala som si a začala som písať o iných témach. Tvrdo a kriticky. Prepustili ma z práce. OK. Urobila som chybu. A tak som trochu povolila. Načo toľko tvrdej kritiky? Komu tým pomôžem? Zrazu mi nejaký diskutujúci napísal, že píšem veľmi vážne, je to dlhé a všetko príliš rozpitvávam. Náš starosta mi zas vynadal, že si dovoľujem hodnotiť prácu obecného úradu a písať o zasadnutiach obecného zastupiteľstva. Vraj ma všetci v dedine nevolajú inak, ako Mata Hari, lebo iba chodím a vyzvedám, aby som o všetkom mohla písať. A konečne, vraj by som mohla našu obec aj pochváliť. OK. Máte pravdu, povedala som si a prestala som si všímať zlé veci a začala som písať pozitívne. Asi som to opäť prešvihla, lebo ďalší diskutujúci mi napísal, či sa nehanbím písať pozitívne a chváliť sa dobrými skutkami. OK. Máte pravdu, je to hanba, opisovať vlastné dobré skutky. Asi ich nedokážem opísať tak, ako iní blogeri, ktorým sa to prepečie.Takže vypočula som kritiku (ktorá obyčajne sprevádza moje články) a napísala som o problémoch v rodine, ktoré možno trápia aj iných. Lenže ani to nebolo dobré, lebo niektorí ma vysmiali, čo som to za matku, keď si neviem doma spraviť poriadok. OK. Máte pravdu, nebudem písať, že nezvládam výchovu, lebo je to hanba, priznať si chyby. Začala som písať o všeobecných problémoch. Ozval sa mi neznámy pisateľ, že síce dobre píšem, ale nemala by som písať o malichernostiach, ale svoj talent využiť na veľké veci. OK. Máte pravdu. A napísala som, ako sa niektorí ľudia zviditeľňujú na úkor iných. Považovala som to za dosť silnú a pálčivú tému. Tak trochu som tušila, že sa opäť nepridám k prúdu, ale skúsila som to. Priznávam, asi som deformovaná prácou novinára. Vždy mi prekážalo, keď sa na prvé stránky našich novín dostávali nešťastia, havárie, vraždy, násilnosti. Nevedela som sa s tým zmieriť. Keď sa totiž médiá dozvedia o nešťastí, tak ich to poteší. Z profesionálneho nie ľudského hľadiska. Pre laika nepochopiteľné, ale je to tak. Tí ľudia si nemôžu pomôcť. Keď dostanú tip, že sa stalo veľké nešťastie, tak prvé slová väčšinou sú: „Super, máme otváračku. Fero, utekaj tam. Rýchlo, nech sme prví. A urob čo najlepšie fotky, zábery, atď. A „najlepšie“ boli vždy rasovo motivované násilnosti. Tie sa vždy dobre predávali. Prečo asi prestali niektoré francúzske médiá hovoriť štatistické čísla z nepokojov? Veď niektorí mladíci čakali na kamery a až potom začali podpaľovať autá. To už bolo aj podľa nich choré. Využívanie násilia na zviditeľňovanie. Aj o tom bol môj článok.Medzi inými mi niekto poslal reakciu, že keď chcem demonštráciu kritizovať, mám ju najskôr v našej dedine zorganizovať. Ďalší mi napísal, že mám písať kratšie články, ďalší, že si protirečím, ďalší, že keď neznášam kritiku, nemám písať vôbec. Ja by som týmto ľuďom aj chcela vyhovieť. Oni ma tak veľmi presviedčajú, že mi je ľúto to neurobiť. Asi by som stovkám ľudí urobila radosť, keby som prestala písať. Najviac by sa asi potešil náš starosta. :o) A tak rozmýšľam nad tým, prečo niektorí ľudia potrebujú za každú cenu presvedčiť druhého o správnosti svojho názoru. Nepozerajú na to, či niekomu ublížia. Nesnažia sa ani hľadať argumenty. Jediný argument je, že nemáš pravdu a nerobíš to dobre. A nastáva zvyšovanie hlasu, pritvrďovanie vo výrazoch, urážky, vulgarizmy, fyzické útoky. Veriaci presviedča neveriaceho, kresťan nekresťana, zástanca homeopatie sa nevie zmieriť s tým, ako ju niekto môže zatracovať, rodičia presviedčajú deti, deti rodičov, muži ženy, heterosexuáli homosexuálov, vláda občanov, občania vládu, občania občanov, atď. Neviem, ako vy, ale ja tak niekedy reagujem, aj keď sa za to potom hanbím. Nedokážem ovládať svoje city a vybuchnem. Nie som supermama ani superžena. Trápi ma všetko možné aj nemožné. Snažím sa všetko riešiť čo najlepšie a nakoniec zistím, že najviac sa hádam sama so sebou. Prečo nemôže vedľa seba fungovať naše ja a okolie? Prečo to niektorí dokážu? Alebo sa nám to tak javí? Aj oni musia so sebou bojovať? Napríklad Matka Tereza alebo Ján Pavol II. Zmietali ich niekedy pochybnosti? Prečo nie sme ochotní vypočuť druhého, pokojne s ním nesúhlasiť, pokojne informovať o svojom pohľade na vec a nechať ho slobodne sa rozhodnúť. Nevnucovať mu svoj názor. Prečo chceme, aby si iní mysleli to isté, ako my? Prečo nemôžu vedľa seba fungovať dva rôzne názory napríklad na vznik sveta? Prečo chceme nad inými víťaziť, presviedčať ich? Je to dôsledok našich pudov? Ukázať sa a byť lepším ako ten druhý? Získať uznanie? Je to dôsledok prirodzené vývoja alebo sme si tú nezmieriteľnosť vymysleli? Dal nám ju Boh?Nech je ako chce, na svete bude vždy existovať zlo, negatívna energia či „neharmónia“ (nazvite si to ako chcete). Neočakávame, že si všetci ľudia padnú do náručia, ale podvedome po tom túžime. Nakoniec vždy záleží len na nás, ako sa s tým dokážeme vysporiadať. Možno o tom je šťastie. A viete čo? Kašlite na to, čo som napísala. Neriešte to. Ja odpúšťam všetkým, ktorí mi ublížili (možno si to ani neuvedomujú a ani o to nestoja). Naučila som sa, že negatívne reakcie sú pre mňa pozitívne, lebo ma posúvajú ďalej, kým tie kladné ma skôr učičíkajú (ale sú príjemnejšie :o)). Nemám dôvod ľudí presviedčať o správnosti mojich názorov. Možno sú fakt nanič. Ozaj, nenútim vás čítať ich. Písanie mám rada a neprestanem s tým, kým budem mať zdravie a jasnú myseľ. Jednoducho môj blog ignorujte a bude sa vám žiť ľahšie.