Prečo som bola zlostná

Som menej zlostná. Pravdepodobne je to tým, že som pocítila slobodu v mojom rozhodovaní. Mala som ju ako dieťa, ale kdesi sa stratila. Odvtedy, ako som sa vydala, som ju niekde zapotrošila a len sem-tam sa mi podarilo ju vyhrabať. Lenže moja pohodlnosť a prispôsobivosť ju opäť niekde zastrčili. Zrazu som ju objavila v plnej kráse. Sama a bez cudzej pomoci. Akoby ma niečo buchlo po hlave a povedalo: „Spamätaj sa, ešte máš čas.“Kedysi som bola naštvaná, lebo ma trápilo, že si nemôžeme dovoliť kúpiť auto, prestavať byt podľa našich predstáv, kúpiť deťom Lego či viac ovocia a jogurtov. Postupne sme si auto kúpili, byt sa začal podobať na naše predstavy a deti dostali počítač s kvalitnou grafickou kartou, internet a každý deň jogurt. A ja som bola opäť zlostná. Manžel chodil neskoro z práce, deti sa neustále hádali, ubližovali si, odmietali pomáhať v domácnosti a k povinnostiam mali doslova odpor. Naša komunikácia sa dostávala na bod mrazu. Nemali sme problém s materiálnym prežitím a napriek tomu sme živorili. Zmena prišla nečakane. Vďaka blogu. Napísala som článok, v ktorom som skritizovala jeden koncert. Ani neviem, čo ma k tomu viedlo. Jednoducho som si povedala, že to, čo som napísala do regionálneho týždenníka o koncerte, je síce pravda, ale len polovičná. A na blogu som cítila slobodu vyjadrovania. Nevedela som si ani predstaviť, že v bežných médiách by sa mohli novinári vyjadrovať slobodne, bez akýchkoľvek upozornení a osobných mantinelov. Ja som ich mala a prispôsobovala som sa im. Teraz som rada, že som sa oslobodila od zmluvy, ktorá ma zaväzovala písať exkluzívne len pre jedno vydavateľstvo. Chcela som písať aj do iných, celkom inak zameraných titulov, ale nenašla som odvahu publikovať pod pseudonymom. Priečilo sa mi to, aj keď som o tom neustále premýšľala. A odísť z teplúčka stabilného mesačného platu sa mi tiež nechcelo. Vďaka článku na blogu som slobodná. Bola to moja zásluha aj keď môj zamestnávateľ mi v tom výdatne pomohol. A nebola som preto zlostná. Naopak. Našla som slobodu. Ukázala sa mi možnosť rozhodnúť sa a venovať svoju energiu tam, kde sa mi to mnohonásobne vráti. Nie v peniazoch ani v spoločenskom postavení. V obyčajnom posedení s rodinou, priateľmi, či v dobrom pocite, že som zachránila ľudský život. Možno aj dieťaťu, ktoré sa nemalo narodiť, alebo ktoré sa narodilo a nedostalo lásku. Niekedy stačí pozitívne nasmerovať dospelého človeka a ukázať mu, že mi na ňom záleží. Stačí, keď budem písať, čo považujem za správne alebo budem počúvať druhého a povzbudím ho. Ibaže na to treba nájsť čas, odvahu a silu dobrovoľne sa rozhodnúť. Väčšinou to totiž neprináša finančný efekt. Možností je veľa a ja odrazu neviem, ktorým smerom sa mám pustiť. Cesta zlostného frfľania a nadávania to určite nebude. PS: Poslednou kvapkou k mojej zmene bola spoveď, ktorú som absolvovala minulý piatok. Náhodou som sa dostala na omšu, ktorá sa konala na Lukovom Dvore pri Nitre. Spovedala som sa mladému kňazovi. Sedeli sme vonku v záhrade pod košatými stromami. Hovorila som o každodenných zlyhaniach, ako som ublížila sebe, deťom, manželovi, rodičom. Na môj úžas ma nezačal poučovať, ani mi nekázal modliť sa litánie alebo ruženec. Upozornil ma len, že mi dá veľmi ťažkú úlohu. Mám si kľaknúť pred oltár a niekoľkokrát zopakovať: „Som dobrá mama.“