Prečo učíme deti vidieť iba šaty a darčeky?

Niektorí rodičia chceli video, iní DVD, ďalší aj zábery z vyučovania náboženstva v triede. Boli takí, ktorým bolo jedno, kde budú v kostole sedieť, ale pre iných to bolo veľmi dôležité. Pretože som prežila tri sväté prijímania (okrem vlastného), akosi prirodzene ma pasovali spolu s jednou rovnako „postihnutou mamičkou“ za hlavného organizátora. Netajím, baví ma organizovanie. A tak sme rozdelili prácu. Jedna mamička zbiera po päťsto korún na výdavky (kvety na výzdobu kostola, dar pánu farárovi, atď), druhá štyristo korún na video alebo DVD, ďalšia zabezpečuje stužky, iná zelenú tuju a krušpán na výzdobu či menovky na lavice. Po mojich skúsenostiach viem, že usadenie rodičov v kostole bolo vážnym problémom. Títo rodičia nechceli ani za svet sedieť „vzadu“, pretože nebudú dobre vidieť na svoje dieťa. Tak sme lavice očíslovali a miesta žrebovali. A keďže sme mali schôdzku v kostole, bolo symbolické, že sme žrebovali práve pred ukrižovaným Kristom. Rodičom záležalo na všetkom, čo tvorilo vonkajší plášť tejto sviatosti a nie na jej duchovnom prežívaní. A tak sme o plášti žrebovali a dlho debatovali. Keď prišlo na to, kto zabezpečí zákusky pre pána farára, organistku a katechétku, ktoré niekoľko týždňov s deťmi nacvičujú piesne a motlitby, nikto sa nehlásil. Zobrala som si to na starosť ja. Radšej dám peniaze na zákusky pre ľudí, ktorí moje dieťa niečo pozitívne učia, ako na honosné dary.Dcéra totiž prišla s tým, že niektorí spolužiaci dostanú od rodičov mobily, horské bicykle, hodinky, či zlaté retiazky. „A vy mi čo kúpite, mamička?“ spýtala sa ma a pozerala na mňa svojimi modrými očami. „Od nás dostaneš krásne biele šaty, topánky, sviečku, „svadobnú“ hostinu, fotografie a video na pamiatku,“ odpovedala som jej celkom pokojne a nerozvíjala som ďalej myšlienku, prečo iné deti dostávajú darčeky. „Aha,“ povedala dcéra a na moje prekvapenie jej táto odpoveď stačila. Celkom fajn sa mi podarilo vyriešiť aj problém jej zaradenia do poslednej lavice pred oltárom. Jednoducho som jej povedala, že Pán Ježiš príde do jej srdiečka rovnako, či bude sedieť v prvej alebo poslednej lavici. Aj to ju uspokojilo. V autobuse som sa stretla s jednou mamičkou, ktorá má druháka. Už teraz ju trápilo, že o rok nebude mať na dar pre svojho syna. Ja som jej povedala, že my dcére dar nedávame. Dokonca som sa dohodla so starými rodičmi a krstnými rodičmi, aby deťom nedávali veľké finančné dary. Po svätom prijímaní sme im kúpili hodinky a zvyšok uložili na vkladnú knižku. Bolo to približne tisíc korún. Hoci dcéra prosíkala, aby mala hodinky už v nedeľu na ruke, boli sme v tom neúprosní. Opäť sme jej všetko vysvetlili a hodinky pôjdeme kúpiť na budúci týždeň. Neviem, či som to mamičke dostatočne vysvetlila.Niečo totiž nedokážem vysvetliť ani sama sebe. Prečo bude celá tretiacka trieda z našej školy v nedeľu sedieť pred oltárom. Mnohé z tých detí nechodili do kostola doteraz a pravdepodobne nebudú chodiť ani odteraz. Prikláňam sa k tomu, aby sa slávnosť hromadného svätého prijímania zrušila. Ak bude dieťa dostatočne pripravené a kňaz bude vidieť, že to naozaj chce, tak jedna nedeľa sa pre takéto dieťa stane slávnostnou. Nie preto, aby všetci videli, aké má šaty, ale preto, lebo dieťa chce vidieť Boha vo svojom srdci.