Pred šestnástimi rokmi bolo krásne počasie ako dnes. Chvíľu svietilo slnko, chvíľu bolo zamračené, ale nemrzlo. Pofukoval slabý vietor, takže v uliciach mohli horieť sviečky (kahance s krytom v obchodoch nemali). V rozhlase hovorili hydrometeorologické správy, stupeň odberu zemného plynu a stav rieky Dunaj „bez peremen“. Potom spomenuli niečo o nepokojoch v Prahe a Bratislave, ale mne to bolo fuk. Bola som zamilovaná. Balila som kufre pre dvoch. Prvýkrát v živote. Srdce mi bilo ako zvon. Bola som za-mi-lo-va-ná. To nemohlo zmeniť nič na svete. A už vôbec nie sviečková demonštrácia. Hádam mi to všetci, ktorí vtedy priložili ruku k dielu (niektorí obetovali svoj život), odpustia. Ja som zbabelo ušla aj s týždňovým mužom v náručí.Nemohli som tušiť, čo nás čaká. Keby sme to tušili, tak do toho nejdeme, no nie? Všetci ženatí a vydaté mi dajú za pravdu. :o) Ja som bola v tej prelomovej dobe mladá a zamilovaná. Pre mňa boli tie dni jedinečné a úžasné z celkom egoistických dôvodov. Jedenásteho novembra sme sa zobrali o osemnásteho sme odchádzali na svadobnú cestu. Žiadne demonštrácie to nemohli zmeniť. Kašlala som aj na predsedu národného výboru – môjho zamestnávateľa, ktorý mi pohrozil, že keď budem mať sobáš v kostole, tak ma prepustí. Nebol to zlý človek a vedela som, že iba hovorí, čo musí. Po našej svadbe mal našťastie iné starosti. Dodnes ho stretávam na druhom konci dediny. Po infarkte už znova chodí o paličke na pivo. Svadbu sme mali na obecnom úrade aj v kostole. Bola som tvrdohlavá. Dokonca sme požiadali hudobníkov, aby zobrali bubon a saxofón a išli s nami z kostola až do kulturáku, kde bola svadobná hostina. Chvíľu nechápali, čo od nich chceme, ale boli dostatočne švacnutí, aby do toho nakoniec išli. A tak si vykračovali na konci svadobného sprievodu a vyhrávali ľudovky ako sa to robilo kedysi. Zvláštne. Už vtedy som rada experimentovala s tradíciou. Po polnoci sme sa medzi svadobčanmi objavili v kroji, ktorý v truhlici opatrovala moja teta a pritom sme zacvakali za video, ktoré bolo v tej dobe posledným výkrikom kapitalistickej módy. Takže máme domáce videozábery z najhlbšej totality. Keď si ich dnes pozerám, príjemne ma šteklí v žalúdku. A vôbec sa za to nehanbím.Pred demonštráciou na námestí v Bratislave sme aj s manželom dali prednosť medovým dňom v popradskom hoteli. Boli sme od všetkého tak ďaleko. Oveľa viac ako priebeh búrlivých dní si pamätáme búrlivé noci. Dodnes mám pred očami ranné vstávania v náručí môjho čerstvého (vtedy vždy čerstvého) manžela, obedné vstávanie aj večerné vstávanie. Celý deň sme sa motali medzi jedálňou, izbou a prechádzkami v najbližšom okolí. Túlili sme sa k sebe a vo všetkých podnikoch, kde sme sa zastavili, štamgasti zízali na televízne obrazovky a so zatajeným dychom sledovali, ako reční na námestiach Husák, Jakeš, Havel, Kňažko, Budaj, ako padá jedna vláda za druhou a ako každú chvíľu vzniká nová. Každý deň sa to menilo tak rýchlo, že ľudia si nič nestíhali hovoriť. Kým jedna suseda druhej najprv potichu a potom nahlas povedala: „Predstav si, čo sa stalo!“, už to neplatilo. Niektorí v Poprade chodili do práce, iní nie, mladí prestali chodiť do školy a my sme si s mužom pozerali do očí.Trápilo nás iba, čo budeme robiť, keď začnú všetci štrajkovať. Kto nám bude variť a kto nás zoberie domov? Egoistické, ale bolo to tak. Boli sme zbabelo zašití v popradskom hoteli a báli sme sa jeden o druhého. Z tej revolučnej doby si najviac pamätám, ako som sa v duchu modlila, aby nezačali štrajkovať autobusári alebo železničiari. Tešila som sa, čo sa deje, ale ani ma nenapadlo utekať na bratislavské námestie a vykrikovať protisocialistické heslá.Dnes ma chvíľu trápilo, že väčšina ľudí na 17. november kašle. Väčšina dokonca hundre a radosť z neho majú kvôli voľnému dňu. Teoreticky, keby sa vtedy zachovali všetci ako my dvaja, tak dnes je všetko inak. Niektorí mladí nevedia, prečo je v polovici novembra sviatok. Bolo mi trápne rozprávať o tom svojim deťom. Cítila som sa ako dynosaurus. Ako povstalecký vojak, ktorý spomína na hrôzy vojny, ktoré sám nikdy nezažil. Iba ich videl.Nakoniec som si odpustila. Čo bolo bolo, terazky treba tiež za niečo bojovať. Aj keď len za to, aby v budúcnosti nehľadali deti výraz sametová revolúcia v internetových vyhľadávačoch. Alebo aby si sviečkovú demonštráciu nezamieňali za kulinársku pochúťku.
Pred šestnástimi rokmi som zbabelo utiekla...
Na staré kolená nebudem chodiť na besedy a rozprávať, ako bolo v revolučnom roku 1989. Takmer nič z udalostí, ktoré zmenili svet, si nepamätám. Neviem, či je to dobre alebo sa mám hanbiť. Mala som dvadsaťdva rokov a pamätám si celkom nepodstatné veci. Napríklad aké bolo počasie. Nedrkotala som zubami na námestí, nikdy som nešla holými rukami proti plexisklám. Tak to bolo a už to nezmením. Kým ostatní slobodu nachádzali, ja som ju stratila.