Prežila som prázdniny

Konečne mám prázdniny za sebou. Boli najdramatickejšie a najhoršie zo všetkých. To opakujem posledné dva augustové týždne už štrnásť rokov. Podaktoré roky je to o to horšie, že slovenskí rodičia musia trpieť niekoľko dní prázdnin navyše. Decká ma začiatkom júla upozornili, ako si predstavujú tohtoročné prázdniny. Postačí im, keď budú mať k dispozícii počítač, televízor a plnú chladničku. „No určite, s takými predstavami sa môžete rozlúčiť,“ vyhlásila som neuvážene. Bolo to v čase, keď sme sa vrátili z dovolenky a ja som bola teoreticky oddýchnutá a plná síl. Asi mi hvarské slnko pripálilo kešeňu. Naivne som si myslela, že keď náš najstarší išiel s nami do Chorvátska a nie s partiou kdesi pri rieku Nitru, tak si môžem dovoliť výchovné intrigy. Z hlavy mi vyfučalo, že môžem mať svätý pokoj. Decká mohli čučať v obývačke, dávať si počítačovo-televízny mix, prípadne by sa bicyklovali v dedine a ja som si mohla konečne užívať pocit voľnosti. Veď celé roky som čakala na prázdniny, keď nebudem musieť rozmýšľať, kedy a kto bude pri deťoch. Nadišiel čas, kedy dozor pri sebe nielen nepotrebujú, ale dokonca odmietajú. Ibaže ja, Vasilisa premúdra, som sa rozhodla inak. Bol to fatálny omyl. Moja márnomyseľnosť dosiahla vrchol vo chvíli, keď som mužskej časti nášho potomstva oznámila, že pôjde na niekoľko dní na Oravu. Chalani išli vyskočiť z kože. Slušne mi dali najavo, že je to totálna hovadina a nikde nejdú. Dcéra zas plakala, lebo chcela ísť, ale nemala dvanásť rokov. Stres v rodine spôsobili naši priatelia. Vymysleli športovo-duchovný pobyt pre deti, nech sa vraj lepšie spoznajú. Ibaže chalani mali zimomriavky z toho, že sa budú každý deň modliť a chodiť do kostola. Kým sa stihli nadýchnuť, dorazila som ich informáciou, že tam pôjdem aj ja. Ostatné sme nerozoberali. Zahlásila som, že pôjdu a hotovo. „Neuškodí vám trochu turistiky a splavovanie rieky. A spoznáte nových kamarátov,“ ukončila som debatu výchovným klišé. „Tak to bude teda totálny výmet,“ jasne mi dal najavo najstarší Matej a uchmatol posledný lángoš zo stola. „To ale budú prázdniny!“ dodali svorne ďalší dvaja a uchmatli si aspoň jablká. „Počkať, počkať! Kam ukáte?“ zabrzdila som ich takmer pred vchodovými dverami. „Prvý augustový týždeň si nič neplánujte. Prihlásila som vás na letný tábor do Nitry.“„No určite, nikde nejdeme!“ zakričali z chodby a boli preč.Všetko vyzeralo ako náhoda. Naše prázdninové rozhodnutia aj realizácie. Čosi bol osud, čosi vlastné pričinenie a niečo záviselo aj od počasia. Deväťhodinová túra a splav rieky na Orave aj týždeň v Kresťanskom zbore v Nitre. Tri dni v záhradnej chatke pri Martine, kúpanie v Štúrove, na nitrianskom kúpalisku a jeden deň na Agrokomplexe. Zakaždým, keď som sa detí spýtala, ako sa im páčilo, tak si pochvaľovali. Zakaždým, keď sme im navrhli výlet alebo len obyčajnú opekačku za dedinou, prevracali oči. A čuduj sa svete, zakaždým boli spokojní. Dokonca aj športovo-duchovný pobyt bol nakoniec „celkom dobrá haluška“. O týždni v Nitre ani nehovorím. Nechcelo sa mi veriť, že sú ráno ochotní vstávať o pol siedmej. Stolný tenis, baseball, hry, maľovanie, modelovanie, noví kamaráti. Také obyčajné hlúposti. Ibaže ja som posledné dni padala od únavy. Ešte pár hodín prázdnin navyše a umriem od vyčerpania. Nie z práce v záhrade, zavárania, upratovania, balenia a vybaľovania, ale z toho, koľko som debatovala s deťmi. O tom, prečo nemôžu celý deň sedieť pred telkou, prečo majú ísť na ihrisko, prečo majú byť doma do deviatej, prečo mi majú oznámiť, kam idú a prečo ich nútime pomáhať v záhrade či chodiť na výlety. Prečo nemajú prehlivieť celé týždne doma pred takým výmetom ako sú VyVolení alebo SuperŠanca. Tieto prázdniny som prežila. Nenútila som deti písať diktáty ani opakovať násobilku. Nechala som ich spať do jedenástej (aj preto, lebo vtedy nič nejedia). Nečakane ma zaskočila ich reakcia, keď dostali obligátnu otázku od ktorejsi tetky: „Tak čo, mládež, tešíte sa do školy?“ Na moje prekvapenie odpovedali, že veru aj hej. A je mi šumafuk, či sa tešili kvôli kamarátom a kamarátkam, novým teniskám a teplákom alebo kvôli tomu, že je koniec prázdnin s mamou, ktorá im dva mesiace nedala pokoj. Ďalšie prázdniny mám za sebou.