Syn odmieta ísť s nami na dovolenku

Vešala som vypratú bielizeň a tešila som sa, že čoskoro uschne a ja budem môcť vyvesiť bielizeň ešte aspoň štyrikrát. Chystáme sa na dovolenku a to si vyžaduje všetko oprať, upratať, zabezpečiť polievanie kvetov, vyberanie poštovej schránky, vybavenie poistenia, atď. Zajtra, teda v piatok, odchádzame na dva týždne pri Jadranské more. Bez cestovnej kancelárie, len tak, na vlastnú päsť.Termín je pre nás veľmi vhodný, pretože ceny sú tam predsezónne, na cestách je málo áut a pláže nie sú prepchaté. Vždy sa nám podarilo nájsť ubytovanie na súkromí. Je zaujímavejšie ako hotelové komplexy alebo desiatky rovnakých apartmánov s rovnakými závesmi, stoličkami a rovnakými kuchynskými linkami. Deťom sa to tiež páči. Okrem toho sa tešili, že nebudú šmirgľovať a natierať školské lavice a vysvedčenie budeme riešiť aj v júli. Odchod pred ukončením školského roka brali ako výhodu. Mala som pocit, že aj na dovolenkách sa cítili výborne. Aj keď bolo ťažké vysvetľovať, že plážové atrakcie (na ktoré sme nemali a ani sme neboli ochotní za ne dať peniaze) nie sú podstatné. Možnosť loviť krabov, zbierať mušle, hviezdice, skákať do spenených vĺn či ležať a pozerať na šírošíre more je to, čo je najhlavnejšie. Je mi jasné, že výlety, spojené s poznávaním krajiny, sme mohli robiť len vďaka ich blahosklonnej tolerancii. Ale urobili sme ich a nakoniec im priniesli vždy niečo nové, prekvapivé a nezabudnuteľné. Aj keď len spomienku na rozbité koleno. Našej žiadosti o uvoľnenie detí z posledných štyroch vyučovacích dní vedenie školy vyhovelo a tak som včera začala baliť. Povyťahovala som naše „nafukovacie a potápacie sety“ a začala spisovať zoznam všetkého, čo so sebou zoberieme. Od jednej ihly na šitie až po dvadsať minerálok, paštét a tatraniek. Až prišiel zo školy náš pätnásťročný Matej. Unavene si sadol na lavicu a sledoval ma, ako vešiam prádlo. Potom po chlapsky, bez akéhokoľvek zaváhania v hlase povedal, že uvažuje, že s nami nepôjde na dovolenku. Chcel by zostať posledné dni v škole, lebo je to šanca byť ešte s partiou (je deviatak). Tento týždeň sa tam cíti veľmi dobre. Spolužiaci sú z ničoho-nič k sebe dobrí, nebijú sa, nenadávajú, nežalujú a nebifľujú sa. Odrazu sú perfektný kolektív. Prestala som vešať prádlo. Nevedela som, čo mám na to povedať. Napadlo ma niekoľko možných odpovedí:a)„Jasné, rozhodni sa sám.“ (Keď mi odpovie, že nejde, tak on bude spokojný, nebude mať výčitky svedomia a ja si večer poplačem. Keď povie, že ide, tak budem mať ja radosť a on nebude spokojný.)b) „Bol si predsa minulý týždeň na trojdňovom výlete so spolužiakmi, tak by si teraz hádam mohol venovať trochu času aj rodine.“ (Keď pôjde, tak bude celú dovolenku nešťastný a ja budem mať výčitky svedomia. Keď nepôjde, budem to považovať za vzdor, budem naštvaná, on tiež a obaja budeme mať výčitky svedomia.) c) „Mohol si to povedať skôr, nemuseli sme ti vybavovať pas a cestovné poistenie.“ (Vedela som, že je to nefér, lebo poistenie ešte nemáme vybavené a pas sa mu zíde.)Povedala som len: „Nuž, nasilu ťa ťahať nebudeme. Uvidíme, čo povie ocko, keď príde večer z práce.“ (Vedela som, že je to momentálne najjednoduchšia reakcia a problém sa oddiali.)Keď prišiel manžel, čakala som ho s jóbovkou. Len kývol rukou a počas večere a sledovania správ povedal: „Tak nepôjde s nami, keď nechce. Je skoro dospelý. Nech sa rozhodne.“ Ja som skoro odpadla. Typickí chlapi. Nič ich nerozhádže. Syna tiež nepotešil. Má sa rozhodnúť sám.Viem, že darovať darček je oveľa krajšie ako ho prijať. Odvčera viem, že darovať slobodu bez výhrad je oveľa ťažšie ako ju prijať.