Zmeškala som Krížovú cestu

Dozvedela som sa o tom včera. Prečítala som si to počas návštevy kostola. V poslednej dobe začínam starnúť. Čoraz viac sa zaujímam o duchovné veci. Myslela som si, že to je údel starých babiek, ktoré vídam večer ísť do kostola. „Majú čas, tak chodia do kostola,“ myslela som si pred rokmi. Dnes sa cítim ako jedna z nich. Uvažujem o tom, na čo som prišla na tento svet a čo tu po sebe zanechám. A že hádam ešte nie je neskoro niečo napochytre „spichnúť“. Možno je to aj tým, že ma v posledných dňoch drvila horúčka a angína. Keď ležíte s hlavou ťažkou ako kovadlina a s nosom plným štvoritých „kýchov“, dávkovaných presne po piatich minútach, máte pokazený nielen večer ale aj deň a noc alebo dokonca celý život. Namiesto svižného upratovania som sa vliekla ako zmoknutá sliepka (ešte že som si vajíčka pre polievačov naznášala skôr a mala som ich pripravené v špajzi aj s dvadsaťkorunáčkami). Choroba prinúti človeka k rozmýšľaniu nad vecami, ktoré inokedy prehliada. Ja som si uvedomila, že už nebudem priať druhým „hlavne veľa zdravia,“ ale pravdepodobne niečo iné. Zistila som, že počas mojej choroby mi nesmierne dobre padlo, keď mi dcérka priniesla teplý čaj a pohladila ma so slovami: „Ešte ťa bolí hlava, mamička? Čo ti mám priniesť?“ a starostlivo ma zakryla paplónom, ako ja zakrývam ju, keď jej dávam pusu na dobrú noc. Uvedomila som si, že choroba sa dá zniesť, keď sú okolo vás ľudia, ktorých máte radi a ktorí majú radi vás. Ak by som si mala vybrať, tak budem radšej chorá s pocitom lásky ako zdravá bez nej. Poznám niekoľko ľudí, ktorí sú celý svoj život chorí a rozdávajú dobrú náladu a lásku priehrštiami a poznám oveľa viac zdravých ľudí, ktorí sú nešťastní, pretože im chýba láska. Nakoniec, láska nám priniesla nielen Veľkú noc ale aj Vianoce. Rozhodla som sa, že tohtoročné veľkonočné sviatky prežijem s rodinou oveľa duchovnejšie. Nikdy som nechcela odísť na lyžovačku alebo predĺžený víkend. Nepovažovala som to za správne. Každoročné rituály nechcem porušovať. Pre mňa sú to pevné korene, ktoré mi dávajú istotu. Napriek tomu bola vždy Veľká noc spojená hlavne s upratovaním, varením, pečením a absolvovaním zdvorilostných návštev mužskej časti našej rodiny a známych. Chcela som to zmeniť. Mala som to všetko dobre premyslené. V piatok pôjdeme do Nitry na Krížovú cestu. Lenže vo štvrtok večer som zaspala a namiesto toho, aby som žehlila a zároveň piekla, spala som pri telke a pílila drevo. V piatok mi bolo jasné, že z môjho predsavzatia nebude nič. Jednoducho som nestíhala. Nakoniec, ostatní členovia rodiny tiež neprotestovali.Teraz viem, že som urobila chybu. Mala som sa na super vygruntovaný byt a na niekoľko druhov zákuskov vykašľať. Nebolo by všetko tip-top, ale sviatky by boli netradične tradičné. Lenže zlozvykov sa človek zbavuje ťažko. A materializmus je jedným z mojich najhorších. Keď som sa lepšie zamyslela na dvanástimi zastaveniami, ktoré sprievod plánoval urobiť, prišla som na to, že krížovú cestu si môžem urobiť hocikedy aj sama. Nič som nezmeškala. Prvá zastávka je pri krajskom súde a ďalšie sú napríklad pri väznici, mestskom cintoríne, tržnici zvanej Polygón, mestskom úrade, krajskom úrade či nemocnici. Absolvovať tieto miesta v priebehu jedného dňa je podľa mňa dosť veľká krížová cesta a „kalvária“. Ide to lepšie iba v jednom prípade. Že to robíte s láskou nielen k svojim blízkym ale aj k úplne cudzím ľuďom.