Ako mi Bush s Putinom otvorili oči

Nebudem tu nikoho zaťažovať tým, čo v súčasnosti prežíva Slovensko. Ja neviem, ako to vyzeralo včera v Bratislave, ale u nás v Nitre sme mali problémy s internetom. Ako kolega trefne poznamenal, všetci Iračania sedia pred počítačmi a surfujú po slovenských stránkach. V redakcii sme popri práci neustále odbehovali k telke, aby sme videli, ako to všetko prebieha a aby sme boli v obraze. Nie na obrazovke. Na nej sme prilepení iba v piatok večer. V každom prípade, je našou psou povinnosťou sledovať politické dianie. Aspoň nás novinárov.Vedela som, že aj môj večerný program sa bude niesť v tomto duchu. Budem sedieť pred televízorom a sledovať správy. Deti budú frfľať, ja budem na ne kričať a prepínať všetky televízne kanály, na ktorých dávajú najlepšie komentáre a kde lepšie tlmočia. Vtom ma napadlo, že som zabudla na synove meniny. Bolo už neskoro popoludní. Rýchlo som prepla na iný kanál. Z pracovného na súkromný. Uf! Ja som ešte nič nekúpila. Našťastie som mala predstavu o darčeku. Minulý týždeň som bola s Matejom u zubára na zubný strojček a cestou na autobus sme pozerali výklady. Obdivoval digitálne hodinky. Tie jeho boli klasické, ručičkové. Dostal ich na prvé sväté prijímanie a mleli z posledného. Porozprávali sme sa o tom doma s manželom a dohodli sme sa, že mu ich kúpime. Zostalo to samozrejme na mňa. Tak som rýchlo išla kúpiť hodinky aj predsmažené hranolky, tatársku omáčku, syr a zákusky. Nezdravé večere mávame zásadne pri oslavách. Doma som bleskurýchle pripravila večeru. Našťastie mi pomohla mamka. Prišla spolu s otcom a svokrom vnukovi zablahoželať. Celú dobu som ani nepomyslela na summit. Mala som iné starosti. Matej nebol doma a nikto nevedel kde je. Bola som napálená. Mamka ma ukľudňovala, že už má predsa pätnásť, tak má právo na svoje súkromie.Prestreli sme pre ôsmich a sadli si k stolu. Po večeri prišiel mladý pán. Bolo takmer osem hodín. Vošiel do kuchyne, ospravedlnil sa, pobozkal mňa aj babku a chlapom podal ruku. Chcela som sa do neho pustiť, ale vyšlo zo mňa len: „Budeš večerať?“ Potom sme mu gratulovali. Trpezlivo prijal osem gratulácií a keď mu Eliška podala malý balíček, len sa usmial. Ležérne ho otvoril a vytiahol nové hodinky. „Ďakujem.“ povedal a v očiach sa mu zaleskli slzy. Bol to super večer. Nevidela som síce, čo dostali a ako sa tvárili Bush a Putin, ale mne to nevadilo. Obidvom politikom som dokonca vďačná, že svojou návštevou Slovenska mi otvorili oči.