Ako sa k nám vrátil socializmus

Pre tých, ktorí si nepamätajú socialistické zriadenie, pripomeniem jeho hlavnú črtu. Bolo úžasné. Niekedy sme od úžasu zabudli zavrieť ústa nad tým, čo dokázali vymyslieť múdre hlavy „hore“, ako to realizovali tí „dole“ a ako to všetkým „vyhovovalo“. Bolo zopár jedincov, ktorí nepatrili ani do jednej skupiny a odlišovali sa, ale bolo to zanedbateľné percento, ktoré nikoho vážnejšie neohrozovalo. Preto si dovolím tvrdiť, že tento týždeň sa k nám v zmutovanej podobe socializmus vrátil. Nehádam sa, možno tu bol aj skôr, len som si ho pravdepodobne nevšimla. Veď uznajte. Niekedy od úžasu zabúdame zavrieť ústa nad tým, čo dokážu vymyslieť múdre hlavy „hore“, ako to realizujú tí „dole“ a ako to všetkým „vyhovuje“. Existuje zopár jedincov, ktorí nepatria ani do jednej skupiny, ale je to zanedbateľné percento, ktoré nikoho vážnejšie neohrozuje. Ako som na to prišla? Jasne som si to uvedomila počas summitu, ktorý mi nápadne pripomínal staré dobré socialistické summity. Veľké gestá, jednoliate masy ľudí, televízne úsmevy, vyhodené peniaze, hundranie a žiadny výsledok. Vtedy začal vo mne nahlodávať ten červík. Napriek tomu, že nie je hlodavec, prehlodal sa na povrch v piatok večer. To mi už bolo všetko jasné. Televízny zábavný program na „kapitalistickej“ jednotke mi pripomenul hudobný program Ein Kessel Buntes na našej dobrej „socialistickej“ jednotke. Vtedy sme všetci sedeli pred telkou v nevykúrených obývačkách, všetci sme boli okúpaní a zababušení v dekách a tešili sa ako malé deti. (Neviem, ako sa tešili dospelí, ale ja som sa tešila ako malé dieťa, pretože som bola malé dieťa). Spievali tam hviezdy, malo to šmrnc, blikali svetlá, tancovali polonahé tanečnice a obecenstvo sa výborne bavilo. Priznávam, že piatkový program bol na vyššej úrovni. Jednoznačne. Okrem hi-fi kvality sme mali možnosť priamo z vykúrených obývačiek posielať hlasy svojim fanúšikom a videli sme oveľa viac z ich bežného života ako v spomínanom socialistickom zábavnom programe. Kdeže kedysi. Museli sme ísť v pondelok na poštu a poslať svoj hlas prostredníctvom korešpondenčného lístka. Ten prišiel do televízie v stredu a kým všetky hlasy zrátali, prešiel týždeň. Okrem toho, na pošte vtedy predávali len denníky, Život, Slovenku, Pyramídu, Film a divadlo... Časopis Bravo nám nosili kamaráti, ktorých otcovia jazdili do zahraničia na kamiónoch. Nie je to dnes fantastické? Toľko informácií o hviezdach a toľko možností kúpiť si okamžite ich CD, kartičky s podpismi, vyhrať v súťažiach lístky na vystúpenie. Mala som opäť ten starý dobrý pocit, že nemusím (a nemôžem) prepínať na iné kanály. Kedysi to bolo z nevyhnutnosti, dnes z presvedčenia. Konečne mi ponúkli program, o ktorom sa môžem rozprávať so svojou rodinou, s kolegami v práci, s priateľmi. Presvedčili ma aj o tom, že mladé dievčatá kvôli svojim hviezdam odpadávajú ako kedysi pri Beatles (Vtedy vraj niektoré prežívali svoje prvé orgazmy, takže naše slovenské hviezdy majú čo doháňať).Videla som dokonca aj nové shoping centrum v Bratislave plné fanúšikov, čo považujem za veľké plus piatkového programu. Jednoducho fantastické.Preto považujem za výborné, že sa spojili dve spoločenské zriadenia. Opäť som sa cítila ako kedysi. Opäť tu máme „socialistické“ vymývanie mozgov ale v krajšej - „kapitalistickej“ podobe. PS: Nemám nič proti spevákom v Superstar, práve naopak, ľutujem ich. Oni sú tí „dole“, ktorí to realizujú. Veľa z tohto všetkého nebudú mať, pretože sa nabalia ako obyčajne tí „hore“. A my to platíme a ešte sa pri tom zabávame. Po piatkovom kole si hádam viacerí uvedomia, že to nie je o hľadaní speváckych talentov, ale o tom, aby program sledovalo čo najviac ľudí a posielalo čo najviac SMS-iek. Moderátori, o ktorých kvalitách sa nechcem zmieňovať, to omieľajú donekonečna.