Ako sa žije budovám

Včera popoludní som čakala dcéru v budove Stapringu v Nitre, kde chodí na výtvarnú. Je to niekoľkoposchodová budova, v ktorej sídli množstvo firiem, jazyková škola, nadácie. Sú v nej obchody, kaviarničky a automaty na kávu. Je moderná. Vo vstupnej hale sú zrkadlá a elegantné miesto pre vrátnika, ktorý je chránený plexisklom. Brano nezavírá samo ale na čidlo a je tam príjemne teplo. Chodia sem ľudia, ktorí sú čisto oblečení a majú (vo väčšine prípadov) vkus. Obchodníci, manažéri, majitelia, zamestnanci, zákazníci, deti a rodičia. Stála som vo vstupnej hale a vnímala som atmosféru slušnej inštitúcie, do ktorej chodia ľudia pracovať, vzdelávať a oddychovať. Tejto budove sa nežije zle. O čo horšie sa má budova pri rieke Nitre, v ktorej sídli okrem polície aj úrad práce. Stála som v rade v jednej aj druhej časti, takže viem, o čom hovorím. Stáť pol hodinu na chodbe medzi nezamestnanými nie je med lízať. Nepomáhajú ani otvorené okná. Aj pri vstupe do kancelárie má človek pocit, že je šváb, ktorý sa priživuje a nechce sa mu pohnúť zadkom. O niečo lepšie je to na polícii. Vymeniť ŠPZ trvá síce niekoľko hodín, našťastie na chodbe sa stretnete s inou skupinou ľudí. Minimálne vlastnia auto a na túto tému je možné debatovať do nekonečna (a ešte ďalej). Napriek tomu ani táto časť budovy na mňa nepôsobí dobre. Napodiv nie preto, že je v nej veľa policajtov. Vždy, keď idem okolo oddelenia, kde sídlia vyšetrovatelia, naprázdno preglgnem a roztrasú sa mi kolená. Predstavujem si delikventov, ako v putách sedia na stoličkách a odpľúvajú na zem sliny. Bŕŕŕ. Chúďa budova. (V tomto prípade je na tom horšie už len väznica a nemocnica. Najhoršie asi márnica.)Samozrejme, že najradšej chodím do banky. Vôňa peňazí sa mieša s vônou kožených aktoviek a parfémom elegantne oblečených bankových úradníkov. Pohoda, pokoj, sterilná čistota. Klientela tiež vyberaná, takže si niekedy lepšie pritiahnem čiapku na uši a pred vstupom si radšej utriem špičky topánok do riflí. Najprísnejší pohľad má vždy pán SBS-kár. Jeho pohľad ma dokonca niekoľkokrát odradil, aby som si išla vložiť peniaze. Tieto budovy sú pre mňa nedosiahnuteľným vzorom.Sú aj také, ktoré sú môjmu srdcu blízke. Napríklad budova Nitrianskej galérie na Župnom námestí. Veľké staré schodisko a priestory narvané umením. Ľudia sú tu iní ako tam vonku. Žijú ako v obrovskom skleníku. Preberú sa až vtedy, keď im VÚC nepridelí financie. Aspoň niektorí. Samozrejme, že sem prichádzajú ľudia zvonku. Hlavne keď sú vernisáže a podávajú sa koláčiky a vínko. V každom prípade, takejto budove je čo závidieť. Medzi tie, ktoré navštevujem z povinnosti, patria obchody, úrady, inštitúcie a školy. Školy majú pre mňa jedinečnú atmosféru, pretože omladnem o niekoľko rokov. Často sú ošarpané, ale je v nich toľko energie, že mi vystačí na niekoľko dní. Som už raz taká. Verím mladým, dokonca ich obdivujem a nenápadne si z nich beriem príklad. Hovorím tomu „cuckanie životného elánu“. Okrem škôl na mňa dobre pôsobia aj budovy obecných úradov. Je v nich taká rodinná atmosféra a zhon hlavne počas úradných hodín. Väčšinou. Vďaka nám ľuďom budovy dýchajú a žijú svoj život. Cítim ho už pri vstupe a mimovoľne sa mu prispôsobujem. Jedinou budovou, ktorej sa, chválabohu, nemusím prispôsobiť, je náš dom. Ten dýcha tak, ako dýchame my. A to je dobre.