Ako sa žije čašníkom

Tie bytosti dnes nie sú elegantné ale skôr éterické. Nemôžete sa ich dotknúť. Len to skúste a uvidíte reakcie. Buď na vás zagánia alebo bez slova zmiznú a objavia sa po polhodine. Hotoví duchovia. Už pri príchode do reštaurácie viem, koľko bije. Obyčajne si ma nikto nevšimne a o doporučení voľného miesta alebo podržaní stoličky ani nesnívam. Je mi to jasné. Píše sa rok 2005, pracovný deň a je čas obeda. Vo vnútri to bzučí ako v úli. Na čiernej tabuli pred vchodovými dverami je kriedou napísané obedové menu za 89 korún. Hranolky so syrom a maďarský guláš s knedľou. Už ma netrápia omrvinky na obruse ani hluk z rádia. Zvykla som si aj na to, že obsluhujúci personál niekedy nerozoznám od hostí. Stalo sa mi, že som si prisadla k stolu, kde sedeli tri ženy v družnom rozhovore. Jedna z nich o chvíľu vstala, pozbierala taniere a odniesla ich do kuchyne. O chvíľu mi priniesla jedálenský lístok a pokračovala v obsluhe. Neuveriteľná premena!Skôr ma zaujíma „čašnícka“ filozofia. Čo si o nás – hosťoch – myslia. Niekedy mám pocit, že keď zbadajú prichádzať nového, povedia si: „Panebože, ten sa tu odkiaľ vzal? Koľko sa ich ešte dovalí?“ Jedálenský lístok buď nestihnú alebo zabudnú otvoriť a položia ho na stôl len tak, počas behu. Počas behu sa pristavia pri vašom stole a chcú čo najrýchlejšie vybaviť objednávku. Keď sa začnete vypytovať alebo nebodaj chcete, aby vám doporučili špecialitu, zatvária sa neisto. Vidíte im na očiach: „Čo špekuluješ! Si myslíš, že si v Carltone alebo čo? Pohni sa! Hentam mám ešte dva neobjednané stoly.“ Nuž a raz som skoro dostala infarkt. Bežný deň, bežný podnik, bežné menu. S manželom sme sedeli pri stole a pozerali si obedové menu, keď sa ozvalo: „Dobrý deň. Čo môžem priniesť dáme? Čo si dáte, pane?“ Takmer som spadla zo stoličky. Ten chlapík bol môj sen. Pravý, nefalšovaný čašník, aj keď v bežnej košeli a rifliach. Ľavú ruku za chrbtom a cez pravú prehodený biely obrúsok. Obsluhoval nás so skutočnou eleganciou a nezabudol popriať dobrú chuť. Účet priniesol na malom tanieriku a decentne odstúpil od stola. Na záver povedal: „Ďakujem, pane. Prajem príjemný deň.“ Ak si chcete okrem jedla vychutnať aj obsluhu, zájdite niekedy v Nitre do Mediacafé na ulici Fraňa Mojtu. Pracuje tam tento chlapík. Len ho nevyplašte, lebo je to pravdepodobne duch.